V diaľke na vysokom kopci stál hrad. Tu a tam chýbal kúsok steny, niekde bola dosť otlčená a nikto v nej nežil. Bola to skôr zrúcanina hradu. Občas sa naň chodili pozerať aj turisti. Prešli všetky jeho chodby, prezreli si všetky jeho steny a potom odišli. Nikto nevedel, aké tajomstvá hrad ukrýva. Nikto nevedel, čo sa tam deje, keď sa zotmie.
Jedného dňa si ho prišiel pozrieť zvedavý turista. Volal sa Jirka. Rád chodil na výlety, najmä na hrady. Prešiel celý hrad. Preskúmal každé zákutie. Pozrel sa z každého rozbitého okna. Bol tam tak dlho, že si nevšimol, že sa stmieva. Keďže už bolo neskoro, rozhodol sa postaviť si niekde nablízku stan a prespať v ňom. Na cestu domov by sa vydal až ráno. A tak aj urobil. Jirka nemohol spať. Vyšiel teda neskoro večer von, sadol si pred stan, zabalil sa do deky a pozoroval hviezdy. Potom sa pozrel na hrad v diaľke. Pozrel sa naň a bol si istý, že tam vidí svetlo. Pohybovala sa pozdĺž jeho stien. Tam a späť. Jirka sa najprv len pozeral a rozmýšľal, čo to môže byť. Potom sa rozhodol to zistiť. Vytiahol zo stanu bundu, vzal si baterku a vyrazil.
Onedlho už stál pred hradbami. Všade bola tma. Iba v hrade až celkom hore sa pohybovalo svetlo. Jirka odvážne vystúpil. Schoval sa za kamene a čakal, kým sa svetlo priblíži. Nemal strach. Jeho zvedavosť bola väčšia ako akýkoľvek strach. Svetlo sa približovalo, ale nebolo počuť žiadne kroky. Už bol takmer pri ňom. Jirka vykukol spoza skál a neveril tomu, čo videl. Okolo prechádzala biela pani. Kráčala, akoby sa nedotýkala zeme. Jej biely plášť siahal až po zem. Na hlave mala pevne nasadenú vysokú bielu čiapku so závojom. Aj jej tvár bola biela. V ruke držala svetlo. Jirka zapol baterku a pomaly sa k nej priblížil. Aby ju nevyplašila. Biela pani sa zastavila. Posvietila si na Jirku. „Nebojíš sa ma?“ Spýtala sa. „Nie. Vy ste tá biela pani, však? Prečo tu musíš byť a ako dlho tu už si?“ Jirka sa vypytoval. „Máte príliš veľa otázok, mladý muž.“ Biela pani sa naňho usmiala a začala mu rozprávať. „Keďže sa ma nebojíte a vyzeráte ako milý mladý muž, odpoviem vám. Som tu už niekoľko rokov. Vychádzam von len v noci. Cez deň spím. Mojou úlohou je strážiť hrad. Kedysi dávno som tu žila. Bola som kráľovnou tohto hradu. Ale nebola som dobrá kráľovná. Hrad sa mi páčil viac ako ľudia. Takže samotný hrad ma očaroval. Vždy musím byť tou bielou dámou, ktorá ho v noci stráži.“ „Je mi to ľúto.“ Jirka odpovedal. Videl, že kráľovná sa zmenila, že je teraz dobrým človekom. Preto sa s ňou dohodol, že ju bude navštevovať častejšie.
Odvtedy, kedykoľvek mohol, prišiel k bielej pani. Prechádzali sa po hrade a rozprávali sa. Biela pani bola veľmi rada, že nie je sama. Jedného dňa, keď tak sedeli na zámku, povedala Jirkovi: „Teraz už viem, že musím mať vždy radšej ľudí ako veci. To si ma naučil ty, Jirka. Ďakujem.“ Keď skončila, zdvihol sa vietor, hrad sa začal triasť a svetlušky vytvorili okolo bielej pani víchor. V tej chvíli bolo počuť silný hlas. „Je ti odpustené, kráľovná, môžeš žiť, ako chceš, už nemusíš byť biela pani.“ Hrad vedel, že kráľovná sa zmenila a že je to milý človek. Vrátil ju do stavu, v akom bola kedysi. Kráľovná bola šťastná a s radosťou Jirku objala. Potom žila tak, ako si vždy priala.
Hrad sa tam nachádza dodnes. Večer je tam stále vidieť svetlo. Ale už nie je od Bielej pani. Je od Jirku a kráľovnej. Stále tam chodia v noci spolu. A spoločne si pripomínajú, aké dôležité je milovať ľudí viac ako veci.
