V krásnom drevenom dome, na poschodí v podkroví v detskej izbe, spal malý chlapec. Vlasy mal hnedé ako gaštany a oči modré ako studňa. Bol to dobrý chlapec, ale každú noc sa bál. Bál sa tmy a zvukov, ktoré prichádzali z podkrovia. Bál sa dokonca aj zvuku potoka, ktorý tiekol neďaleko ich domu. Preto mu nikto nehovoril inak ako „Bojko“. Pretože sa všetkého bál.
Každý večer, keď sa zotmelo, si ľahol do svojej postele. Prikryl si hlavu dekou, aby sa mohol skryť a nič nepočuť. Chcel čo najskôr spať. „Nech je ráno, nech je ráno.“ Každý večer si pod perinou ticho šepkal.
Keď raz ležal takto schúlený a snažil sa zaspať, stalo sa niečo, čo nečakal. Niekto zaklopal na jeho perinu. „Chlapče, neskrývaj sa. Chcem ti niečo ukázať.“ Ozval sa tichý hlas. Bojko pomaly odkryl prikrývku a nemohol uveriť tomu, čo videl. Nad jeho postieľkou lietali mužíčkovia. V rukách mali baterky a osvetľovali celú jeho izbu. Ich žiara bola taká silná, že v jeho izbe bolo ako vo dne. Zatriasli malými farebnými krídlami a preleteli okolo Bojaska. „Kto ste?“ Spýtal sa. Malí muži mu všetko vysvetlili. „Sme noční elfovia. Pomáhame deťom, aby sa nebáli. Aby sa už nikdy nebáli. Dokážem ti to. Nasleduj nás.“
Každý z nich vzal jeden koniec deky, zdvihol ju a odniesol preč. Potom Bojka jemne potiahli za pyžamo a ukázali mu, kam má ísť. Zaviedli ho ku schodom do podkrovia. Otvorili padacie dvere a vytlačili ho hore. „Vidíš, nemáš sa čoho obávať. Dobre sa rozhliadni. Zistíš, že tu nie je nič desivé. Len sem-tam pobehuje nejaká mačka, ale inak nič.“ Ukázali mu celú zem a uistili ho, že sa bojí len tmy. A tma nerobí nič. Vyzerá jednoducho desivo. Potom ho vzali k potoku. Posvietili mu na všetky strany a ukázali, že je to len voda. Nie je sa čoho báť. Len šumí, ale to je všetko.
Potom ho vzali späť do postieľky, prikryli ho dekou a povedali: „Niečo ti ukážeme.“ A zhasli všetky svetlá. „Vidíte? Jeto len tma. Áno, vyzerá to desivo, ale nič to nerobí. Ver nám, nemusíš sa báť. Je to len tma. Chlapče, buď odvážny a silný. Veríme, že to zvládneš a už sa nebudeš báť. Ukázali sme vám, že sa nemáš čoho báť. Okrem toho budeme blízko. V prípade potreby nám môžeš zavolať. Pred odchodom ti niečo dáme. Aby ti dodal odvahu. Pokiaľ budeš dôverovať nám a mágii, budeš v poriadku.“ Elfovia dali Bojkovi do ruky malú baterku. Aby nezabudol. Potom sa s ním rozlúčili, naposledy si naňho posvietili a odleteli. Chlapec spokojne zaspal.
Keď sa ráno zobudil, nevedel, či sa mu to len zdá. Sedel na posteli a len sa usmieval, pretože taký dobrý sen už dlho nemal. Potom siahol do vrecka pyžama a našiel baterku. Srdce mu poskočilo od radosti. Vedel, že to nebol len sen. Odvtedy sa už nielenže nebál tmy. Vedel, že tma nie je ničím. Veril však aj v magické sily a nočných elfov, ktorí mu pomáhali. A hoci neskôr už bol dospelý, baterku mal stále zapnutú, pretože veril. Každý z nás môže veriť v mágiu. Možno nám to niekedy pomôže byť odvážnymi.
