Ako zamrzne rybník

Za siedmimi horami a siedmimi údoliami bola krásna dedina. Všetky domy v ňom boli postavené do kruhu a priamo uprostred sa nachádzal veľký rybník. Každý rok, keď prišla zima, rybník zamrzol a všetci obyvatelia dediny sa na ňom korčuľovali. Všetci tam chodili. Mladí aj starí, dievčatá aj chlapci.

V malom domčeku pri rybníku žil malý chlapec. Volal sa Dávid. Bol zvedavý a chcel vedieť všetko. Mal veľa otázok a chcel odpovede. Každý večer sa schúlil v postieľke pri okne a pozeral sa na rybník. Chcel vidieť, ako zamrzne. Rozmýšľal, čo sa to v noci deje za kúzla, že ráno je rybník úplne zamrznutý. Matka mu vždy hovorila, že je to príroda, ale on vedel, že je v tom niečo viac.

Jednej noci, keď nemohol spať, sa opäť pozeral na rybník. Oči sa mu pomaly zatvárali, keď sa zrazu ozval zvláštny zvuk. Zvláštny cinkavý zvuk. Akoby už niekto korčuľoval na rybníku. Pomaly sa pozrel von oknom. Nemohol uveriť vlastným očiam. Na hladine rybníka sa korčuľoval škriatok. Bol menší, jeho strieborná žiara osvetľovala vodu a pri každom pohybe  vznikal ľad. Nemal na sebe korčule, ale jazdil krásne. Pri každom odraze jemne a ticho zacinkalo. Korčuľoval cez  celý rybník. Chvíľu mu to trvalo, ale nakoniec sa mu to podarilo. Po celom rybníku škriatok vytvoril zamrznutý ľad. Obišiel rybník a rozhliadol sa. Akoby niečo hľadal. Po takej námahe by som si dal niečo na jedenie, ale nič tu nie je.“ Malý škriatok si pre seba zamrmlal. Potom vybehol na ľad, trikrát sa skokom otočil, naposledy cinkol a zmizol.

David sa stále pozeral z okna a premýšľal o tom, čo videl. Každú druhú noc čakal pri okne, kým sa škriatok opäť objaví. Dlho nechodil, pretože rybník bol ešte dobre zamrznutý. Jedného dňa však predsa len prišiel. Musel opraviť ľadovú plochu, aby bola dostatočne zamrznutá. Dávid bol šťastný, že sa toho dočkal. Spomenul si, ako škriatok povedal, že by chcel niečo na jedenie. Preto položil na okraj rybníka sušienky zabalené v šatke a trochu mlieka. Dúfal, že sa to ľadovému škriatkovi zapáči.

David sledoval škriatka, ako upravuje ľadovú plochu. Potom pristúpil k balíku, ktorý našiel na okraji. Keď ju rozbalil, rozžiarili sa mu oči. Bolo to prvýkrát, čo niečo dostal. Celé si to napchal do úst, vypil mlieko, a kým mu ešte stekalo po brade, kričal na všetky strany: „Ďakujem! Neviem, kto to sem dal, ale veľmi pekne ďakujem! Nemusíš sa ma báť, nabudúce príď korčuľovať so mnou.“

David bol veľmi spokojný. Odvtedy vždy, keď sa blížila zima a začalo byť chladno, sedel pri okne oblečený, v jednej ruke mal korčule a v druhej šál so sušienkami a mliekom. Čakal na svojho priateľa škriatka. A hoci bol už vtedy dospelý, ich priateľstvo sa neskončilo, len sa upevnilo.

4.5/5 - (13 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.