Monika P.

Keď príde jeseň, vonku začne padať lístie. Ale nielen listy. Často padajú aj kvapky dažďa. Za oknami mrholí. Je chladno. Na oblohe sa zbierajú tmavé mraky a potom padajú na zem vodopády kvapiek, ktoré zavlažujú našu zem. Takéto počasie radi pozorujeme z okna. Kvapiek, ktoré padajú z oblakov, je príliš veľa. Poznám príbeh jednej kvapky, ktorá bola iná. Vyzerala ako ostatné, ale nechovala sa ako ony.

Neďaleko odtiaľto bola rozprávková dedina. Deti, ktoré žili v tejto dedine, chodili do čarovnej školy. Mala biele steny a červenú strechu. Keď svietilo slnko, lúče prenikali cez hnedé drevené okná do tried, a hoci vyzerala ako každá iná škola, deti do nej chodili rady. Vedeli totiž, v čom spočíva jej magickosť.

Príbeh, ktorý vám teraz poviem, sa stal už dávno. Vtedy bolo na Zemi ešte niekoľko drakov. Nebolo ich veľa, ale pár ich bolo. Žili pokojne na zemi a snažili sa, aby ich nebolo vidieť. Väčšina ľudí ani nevedela, že existujú. Neukázali sa ľuďom. Len občas ich niekto nečakane zahliadol. Niektorí žili v lesoch. Iné žili v moriach alebo jazerách. Jeden z drakov zostal pri vysokých útesoch. V zákutiach veľkej jaskyne mal svoj domov.

V neďalekom mestečku stála krásna vila. Je to dom, ktorý je väčší ako ostatné a zvyčajne v ňom býva niekoľko rodín. V tejto vile žili dvaja chlapci so svojimi rodičmi. Olda a Vilda. Boli to najlepší priatelia. Vilda býval na prvom poschodí a Olda na prízemí. Vždy, keď Vilda niekam išiel, skĺzol po zábradlí a pristál priamo pred Oldovými dverami. Všade chodili spolu. Hrali spolu hry a mali spoločné nápady. Okolo ich vily bola krásna záhrada. Trávnik bol úplne mäkký a mali veľa priestoru na svoje hry. Radi sa hrali v záhrade.

Vitek bol chlapec, ktorý miloval dobrodružstvo. Staval si úkryty medzi stromami, v lese viazal laná a hojdal sa na nich a v zime si staval iglu, v ktorom sa hral na Eskimáka. Stále niečo vymýšľal a jeho fantázia nemala hraníc. Jedného dňa však zažil skutočné dobrodružstvo.

Uprostred malej dediny sa rozprestieral nádherný park. Rástli tam krásne stromy, pretekal tam malý potôčik a všade viedli rôzne cestičky, po ktorých sa dalo pekne prejsť. Všetky deti tam chodili veľmi rady. Keby ste sa po jednom z týchto chodníkov prešli až do stredu parku, našli by ste to najlepšie, čo tam bolo.

Uprostred hlbokého lesa stál peň. Bola jediný široko ďaleko. Okolo neho rástlo papradie a sem-tam  preletel nejaký motýľ. Každý večer na tom pni sedávala víla. Bola veľmi malá. Keď okolo prechádzal dospelý človek, videl len malé svetlo na pahýli. Ale nemohol vedieť, že je to víla.

Ďaleko za mestom, tam, kde neboli žiadne domy ani budovy, bola studňa. Bola veľmi hlboká. Voda v nej bola nádherne čistá. Na okraji studne viselo vedro. Dala sa spustiť dole a každý, kto chcel, si mohol nabrať vodu a napiť sa. Ale nebola to obyčajná voda. Ani studňa nebola obyčajná. Bola to studňa prianí a odpovedí. Správa o jej magickej sile sa rozšírila po celom okolí. Hovorilo sa, že stačí prísť k studni, nabrať z nej vodu, povedať čarovnú formulku a potom sa na čokoľvek spýtať. Studňa vraj vždy pozná odpoveď. Ľudia, ktorí sa pri studni zastavili a položili svoje otázky, dostali odpovede a boli šťastní.