Ľadové medvede Míša a Ríša

Miša a Ríša boli dva ľadové medvede. Žili pri severnom polárnom kruhu. To je miesto, kde je po celý rok veľká zima a sneh. Bývali tam veľmi radi, pretože chlad a zima sa im páčili. Keďže to ale boli dvaja neposední a múdri medvede, stále niečo vymýšľali. Raz robili závody na kopci a kĺzali sa po bruchách smerom dole, druhýkrát zase skúšali, kto nachytá viac rýb alebo kto sa najlepšie schová v snehu. Vždy si niečo našli, ich fantázia nemala konca. Skrátka nikdy sa nenudili.

Čítať ďalej →

Ako chcel škriatok Vánok vyhrať

Keď sa pozeráš na oblohu, uvidíš, ako sa rýchlo pohybujú mraky. Nie je to samo sebou. Poháňa ich vietor. Niekedy je taký silný, že mraky po nebi doslova utekajú, a niekedy tak slabý, že sa sova nejaký mráčik zahojdá. Odkiaľ taký vietor pochádza? A kto ho ovláda? Vraj existujú veterní škriatkovia, ktorí lietajú medzi mrakmi a rozfúkavajú ich. Je ich veľa, ľudia ich však vidieť nemôžu. Lietajú vo výškach a schovávajú sa medzi mrakmi.

Čítať ďalej →

Usmievavá a múdra pacientka Sára

Kedysi dávno na konci nášho mesta stála veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola šedá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tu boli chvíľu, potrebovali len ošetriť a mohli ísť domov, iné tu museli zostať aj niekoľko dní, pretože boli veľmi choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z takýchto detí bola aj Sára.

Čítať ďalej →

Ako Edita vedela, čo má robiť

V meste veľa zvieratiek vidieť nejde. Môžeš tam skôr stretnúť autá, motorky, kolobežky, veľa ľudí a hrajúce sa deti. Občas sa ale stane, že aj v meste sa ubytuje nejaké voľne žijúce zviera. Napríklad na stromoch môžeš niekedy vidieť hniezda vtáčikov. Niektorí si nájdu vysoký strom s rozvetvenými vetvami a starostlivo tam nanosia vetvičku po vetvičke a lístok po lístočku, kým im nevznikne pohodlné a pevné hniezdo. Jeden taký strom, na ktorom bývali vtáčiky, stál priamo pred domom od Edity.

Čítať ďalej →

Ako šiel Janko do sveta

V malebnej malej dedine žil malý chlapec. Volal sa Janík. Na hlave nosil stále rovnakú čiapku, kolená mal neustále rozbité a ruky vždy špinavé. Ako rástol, naučil sa každému remeslu. Vedel ušiť topánky, opraviť strechu, zasadiť strom, jazdiť s traktorom alebo na koni. Nebolo snáď nič, čo by mu nešlo. Keď už bol dospelý, rozhodol sa, že sa vydá do sveta. Predsa všetko vedel, tak si chcel zarobiť niekde vo svete peniaze, aby sa mal dobre. Janko si vzal veľkú desiatu a šiel tam, kam ho nohy niesli.

Čítať ďalej →

O mravcovi Samíkovi

Uprostred hlbokého lesa stojí menší kopec ihličia, malých vetvičiek a hliny. A keď sa pozrieš zblízka, tak to vyzerá akoby sa celá tá hromada hýbala. Je to totiž mravenisko. Všade okolo toho malého kopca a na ňom vidíš malinké, pracovité a stále niekam chodiace mravce. Mravce sú ako jedna veľká rodina. Stále si pomáhajú, navzájom spolupracujú a všetko robia spoločne. Lenže v tomto mravenisku to tak vždy nebolo.

Čítať ďalej →

Strašidlo Fanynka

Fanynka bolo zvláštne dievčatko. Žila medzi strašidlami a ona sama bola malé roztomilé strašidlo. Jej ryšavé vlásky boli vždy úplne strapaté, tváre špinavé a oblečenie akoby zošité zo všetkých možných pestrofarebných kúskov oblečenia. Na prvý pohľad sa dalo vidieť, že nie je ako ostatné deti. Lenže Fanynka, tak veľmi chcela mať kamarátov medzi normálnymi deťmi. Aj keď mala mamičku strašidlo a otecka tiež a chodila aj do školy medzi ostatné strašidlá, stále ju lákal ten svet ostatných detí, ktoré strašidlá nie sú.

Čítať ďalej →

Dobré víly Dobromilka a Dobrovilka

Keď ráno vyjde slnko a osvieti nám celú zem, na nebi sa ukáže aj niečo zvláštne. Na oblohe pláva jeden malý mráčik. Je nadýchaný ako obláčik a vyzerá ako cukrová vata. Ostatné mraky sú biele alebo modré, tento, ale má ružovkastú farbu. To preto, že je kúzelný. Sedia na ňom totiž dve rozprávkové osoby. Sú to víly. Jedna sa volá Dobromilka a druhá Dobrovilka.

Tieto dve víly už pekne od skorého rána sedia na svojom ružovkastom obláčiku a cestujú po oblohe po celom svete. Dávajú pozor na to, aby sa ľudia mali dobre a niekedy svoju čarovnú moc použijú na to, aby ľuďom pomohli, alebo ich na niečo popostrčili. Dobromilka a Dobrovilka sú totiž hodné a spravodlivé víly, ktoré majú rady srandu.

Raz keď si takto víly sedeli na obláčiku, plávali po oblohe a pozerali sa na ľudí na zemi, tak si všimli dvoch ľudí, čo sa zvláštne správali. Mladé dievča sa prechádzalo a venčilo svojho psíka v parku. Okolo išiel šikovný mládenec a keď prechádzali okolo seba, len sa na seba hanblivo pozreli, usmiali sa a kývli na pozdrav. Jednoducho sa len tak minuli. Keď ale zašli trošku ďalej, dievča sa otáčalo za chlapcom a keď už sa nepozeralo, tak sa zase mladík otáčal za ňou. Obaja si mohli krky vykrútiť, aby sa na seba ešte pozreli. Takto to prebiehalo každé ráno a každý deň.

Po týždni Dobromilka povedala: „Hej Dobrovilko, tento týždeň sme rozveselili deti, keď sme im postavili kúzelnú nekonečnú šmykľavku, pomohli sme rodičom, aby sa nehádali, zariadili sme, aby zlodej z parku skončil vo väzení a tu s tými dvoma si nevieme poradiť? Veď je úplne jasné, že sa majú radi, ale len sa po sebe pozerajú. Tak čo vymyslíme?“

Dobromilka premýšľala, a potom sa potuteľne začala usmievať a povedala: „Už viem. Jednoducho zariadime, aby do seba narazili. Až zajtra pôjdu zase okolo seba, jednoducho ich zviažeme.“ „To nie, to predsa nesmieme, budú sa báť!“ vytreštila oči Dobrovilka. „Neboj, mám to premyslené.“ odvetila Dobromilka.

Na druhý deň naozaj ružový mráčik pomaly lietal nad parkom. Sedeli na ňom dve víly a čakali na dievča so psíkom a mladíka, ktorý má prejsť okolo. Keď už ich z diaľky videli, Dobromilka len zašepkala: „Pozri a nesmej sa veľmi nahlas.“

Dobromilka začala mávať rukami, medzi jej dlaňami sa vytvoril menší vír slabého ružového vetríka. Tak dlho točila rukami okolo seba, akoby modelovala v dlaniach veternú ružovú guľu. Po chvíli uchopila kúzelnú guľu do dlane a hodila ju všetkou silou k dievčaťu. Tá guľa narazila jej psíkovi do zadku a ten sa tak rýchlo rozbehol, že dievčaťu takmer vytrhol vodítko z ruky. Psík bežal a bežal a dievča utekalo za ním, pretože jej ťahal na vôdzku.

Víla zatiaľ z obláčika navádzala psíka, aby bežal k chlapcovi, ktorý šiel naproti. Dievča na psíka volalo, nech spomalí, ale kúzlo od víly bolo silnejšie. Psík rýchlo dobehol k mládenci. Dievča nestihlo zastaviť a narazilo do neho. Ten jej chytil, aby neupadla a medzitým, čo stáli v prekvapenom objatí, víla naviedla psíka, aby ich niekoľkokrát obehol. Takže ich zmotal vôdzkou a nemohli sa pohnúť. Keď Dobrovilka videla, čo sa všetko stalo, chytila sa za brucho a smiala sa na celé kolo.

Odvtedy každé ráno víly videli, ako dievča aj mladík chodia na prechádzku spolu. Vďaka vílam k sebe našli cestu. Stačilo, aby ich víly len popostrčili.

Až niekedy uvidíš mráčik, čo vyzerá inak ako ostatní, možno to bude ten, na ktorom sedí Dobrovilka a Dobromilka. Víly totiž stále poletujú po oblohe a dávajú pozor na to, aby sa dialo všetko tak, ako má.

Ako sa netopier bál

Keď celý les zahalí tma a na nebi sa objavia mesiac a hviezdy, nastane noc. Všetky zvieratká v lese sa zababušia do svojich pelechov a brlohov a zaľahnú k spánku. Musí nabrať silu na ďalší deň. Sú ale zvieratá, ktoré v noci žiť začínajú. Cez deň spí a keď sa blíži súmrak tak sa preberajú. Otvoria svoje malé oči a začína im nočný život.

Čítať ďalej →