V jednej ďalekej cudzej krajine úplne na samote stálo malé stavanie. Bol to starší domček. Mal červenú strechu, veľké staré okná, ktoré vŕzgali, a bol úplne celý drevený. Bývali v ňom babička, starý otec a ich vnúčik.
Čítať ďalej →Monika P.
Ako zvieratká zachránili strom
Uprostred jedného hlbokého lesa stál starý mohutný dub. Mal nádhernú korunu a svojimi listami sa mohol široko ďaleko chváliť. Jeho kmeň bol taký obrovský, že by ho neobjalo ani desať dospelákov. Stál tu už niekoľko rokov. A pretože bol taký starý, bol to aj ten najmúdrejší strom v lese. Chodili za ním zvieratká z celého okolia. Veveričky sa chodili pýtať, kde sú najlepšie oriešky, medvede sa chodili sťažovať na neposlušných ľudí a vtáčiky žiadali, aby si na ňom mohli urobiť svoje hniezda. Žiadne zvieratko si nedokázalo predstaviť les bez neho.
Čítať ďalej →Riečni škriatkovia
Ďaleko odtiaľ je pekná malá dedina. Stojí tam niekoľko domčekov s farebnými strechami, rastie tam pár stromov a množstvo kvetov. Okolo tejto dediny tečie malá rieka. Vyzerá ako každá iná, ale málokto vie, že táto rieka je domovom pre riečne škriatkov. Svoje malé domčeky majú ukryté všade pozdĺž rieky. Sú to také malé komôrky a chodbičky vyhrabané pod brehom.
Čítať ďalej →Čo Tondu naučili zvieratká
Tonda býval blízko lesa. Mal kučeravé hnedé vlasy. Krútili sa mu do všetkých strán. Ruky mal neustále špinavé, oblečenie potrhané a na tvári sa mu málokedy objavil úsmev. Bol to taký zamračený frfľoš. Skoro nič mu neurobilo radosť a čo mohol, zničil alebo zašpinil.
Čítať ďalej →Tadeáš a čert Luciáš
V krásnej drevenej chalúpke pri lese žil chlapec, ktorý sa volal Tadeáš. V domčeku býval so svojimi rodičmi. Vyzeral ako pekný nezbedník a tiež to nezbedník bol. Neposedel ani minútu na jednom mieste. Nikdy nedokázal sedieť na stoličke a na chvíľu dávať pozor. Nohy sa mu hneď začali pohupovať, očami brúsil po celej miestnosti a večne premýšľal, na čo by siahol a čo by urobil. Prsty ho začali brnieť, akoby chceli niekam utiecť, a celý sa vrtel, akoby ho štiepali blchy. Tadeáš bol jednoducho neposedný.
Čítať ďalej →Johanka a lúpežníci
V lesoch žijú zvieratká a rastú tam stromy aj huby. V lese môžeme nájsť lesné plody ako napríklad čučoriedky a jahôdky. Ja poznám ale les, kde nebývali vždy len zvieratá. Do toho lesa sa každý bál chodiť. Bol čierny, hlboký a veľa ľudí hovorilo, že je začarovaný. V tomto lese totiž bývali lúpežníci. Každého, kto sa len opovážil prejsť týmto lesom, okradli. Nikto nevie, kde presne bývali a nikto ani nevie, koľko ich bolo. Všetci ale z nich mali veľký strach.
Čítať ďalej →O ježibabe a ježibabovi
Ďaleko v hlbokom lese stála drevená chalúpka. Mala červenú strechu, drevené dvere, maľované okná s farebnými záclonkami a boli celé zelené. Vyzerala úplne rozprávkovo. Žila v nej hodná jažibaba s ježibabom. Boli už obaja veľmi starí, ale pretože boli kúzelní, tak to nevadilo. Obaja mali bradavicu na nose a keď chodili, opierali sa o prútik. Ježibaba veľmi rada varila, a tak každý deň z chalúpky vychádzala nádherná vôňa. Ježibab mal veľmi rád jedlá od ježibaby.
Čítať ďalej →Ľadové medvede Míša a Ríša
Miša a Ríša boli dva ľadové medvede. Žili pri severnom polárnom kruhu. To je miesto, kde je po celý rok veľká zima a sneh. Bývali tam veľmi radi, pretože chlad a zima sa im páčili. Keďže to ale boli dvaja neposední a múdri medvede, stále niečo vymýšľali. Raz robili závody na kopci a kĺzali sa po bruchách smerom dole, druhýkrát zase skúšali, kto nachytá viac rýb alebo kto sa najlepšie schová v snehu. Vždy si niečo našli, ich fantázia nemala konca. Skrátka nikdy sa nenudili.
Čítať ďalej →Ako chcel škriatok Vánok vyhrať
Keď sa pozeráš na oblohu, uvidíš, ako sa rýchlo pohybujú mraky. Nie je to samo sebou. Poháňa ich vietor. Niekedy je taký silný, že mraky po nebi doslova utekajú, a niekedy tak slabý, že sa sova nejaký mráčik zahojdá. Odkiaľ taký vietor pochádza? A kto ho ovláda? Vraj existujú veterní škriatkovia, ktorí lietajú medzi mrakmi a rozfúkavajú ich. Je ich veľa, ľudia ich však vidieť nemôžu. Lietajú vo výškach a schovávajú sa medzi mrakmi.
Čítať ďalej →Usmievavá a múdra pacientka Sára
Kedysi dávno na konci nášho mesta stála veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola šedá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tu boli chvíľu, potrebovali len ošetriť a mohli ísť domov, iné tu museli zostať aj niekoľko dní, pretože boli veľmi choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z takýchto detí bola aj Sára.
Čítať ďalej →