Bolo raz jedno dievčatko menom Gabriela. Malé hnedooké dievčatko milovalo tancovanie a svoj talent ukazovalo na hodinách baletu, kde sa jej skutočne darilo. Veď už ako malé dievčatko sa krútila po dome vo svojej ružovej sukničke, snívajúc o tom, že jedného dňa bude veľká slávna balerína.
Dnešný deň bol však iný. Dnes totiž nemala školu, ba ani tréning. Dnes sa jej sen o veľkej baletke mohol stať skutočnosťou. Bola sobota podvečer a dnes dievčatko čakalo jej prvé veľké predstavenie baletu – nielen pred rodičmi, ale i pred ľuďmi, ktorí hľadajú talenty! Namiesto toho, aby sa Gabriela tešila na svoje vystúpenie, mala strach. Nikdy predtým ešte nevystupovala pred toľkými ľuďmi v tak veľkom divadle. Vždy tam bola len pani trénerka alebo len jej rodičia.
Ako tak stála za oponou a žmolila si svoju ružovú sukničku, nervózne prestupovala z nôžky na nôžku. Keď vykukla spoza závesu a uvidela veľký dav nedočkavých ľudí, bola tam celá jej rodina – mamina, otecko, starí rodičia i kopec cudzích ľudí.
„Čo ak zabudnem svoje kroky, alebo spadnem?“ zašepkalo potichu dievčatko svojej učiteľke baletu, ktorá stála pri nej. Pani učiteľka sa usmiala a pohladila dievčatko po ulízanom cope, na ktorom jej svietila biela mašlička.
„Ty si veľmi šikovná, máš to v srdci, viem, že to zvládneš,“ odvetila jej pani učiteľka s úsmevom.
Gabriela sa však nedala. Stále sa bála. Bolo tam príliš veľa ľudí. Čo ak sa potkne a všetci sa jej začnú smiať?
„Je tam príliš veľa ľudí. Bojím sa, že sa pomýlim,“ povedalo smutne malé dievčatko.
„Tvrdo si cvičila, zvládneš to. Len sa zhlboka nadýchni, počúvaj hudbu a predstav si, že tam nik nie je. Si tam len ty,“ poradila jej trénerka. Gabriela sa zhlboka nadýchla a keď prišiel jej čas, postavila sa na javisko. Osvetlilo ju slabé svetlo, spustila sa jemná hudba jej piesne, zavrela oči a predstavila si, že v hľadisku nik nesedí. Je tam len ona sama. Točila sa, skákala a krútila sa presne tak, ako to cvičila a ako najlepšie vedela. Zabudla na publikum a nechala sa viesť len hudbou.
Keď zazneli posledné melódie piesne, malá Gabriela vyskočila do vzduchu a poslednýkrát sa zatočila. Bolo po tanci. Hudba ustala a dav začal tlieskať, najviac však jasali jej rodičia. Ona to zvládla. Dokázala to i keď sa tak veľmi bála.
Užívajúc si potlesk, k nej podišla pani učiteľka a spolu sa poklonili jasajúcemu davu. Pani učiteľka baletu jej zašepkala:
„Vidíš to, zvládla si to a bola si skvelá!“ odvetila a silno ju objala.
Od toho dňa sa Gabriela viac nebála. Vždy keď mala veľké predstavenie, poslúchla radu od svojej trénerky. Dokonca i ľudia, ktorí hľadali mladých talentovaných tanečníkov, si ju začali viac všímať. Už sa viac nehanbila, nechala sa viesť hudbou a predstavila si, že na javisku nik nie je, len ona sama. A tak sa postupom času z malej Gabriely stala veľká baletka, tak ako o tom vždy snívala.