Za niekoľkými kopcami a údoliami stála malá dedinka. Na okraji dediny, neďaleko lesa, stál malý domček. Viki tam žila so svojimi rodičmi. Bolo to malé dievčatko plné energie. Milovala šport a zo všetkého najradšej behala. Každý deň behala po lese. Skákala cez palice a malé potôčiky, vyhýbala sa konárom a vždy vybehla z lesa na krásnu čistinku. Tam si sadla do trávy a vychutnávala si výhľad na celú dedinu. Veľmi sa jej tam páčilo. Bolo to jej obľúbené miesto. Bolo tam ticho a nebolo ľahké bežať. A veľmi sa jej to páčilo.
Raz, keď takto odpočívala v tráve, počula nejaké kňučanie. Okamžite vstala a hľadala, odkiaľ to prichádza. O kúsok ďalej našla v tráve ležať divokého psa, ktorý mal labku zachytenú v pasci. Nemohol sa pohnúť. Pomaly sa k nemu priblížila, ale pes bol vystrašený, a tak začal vrčať. Viki mu chcela pomôcť, ale sama to nedokázala. Vyzliekla si mikinu a pomaly ju položila na trasúceho sa psa. „Pobežím po pomoc. Prosím, vydrž.“ Zašepkala. Bežala lesom rovno domov. Bežala, ako najrýchlejšie vedela. Doma zavolala na záchrannú stanicu pre zvieratá a utekala späť. Bála sa o malého psíka. Ponáhľala sa, ako najrýchlejšie vedela. Keď vybehla na čistinku, zbadala, ako pri nej zastavilo auto. Vystúpil veterinár. Poďakoval Viki za to, že mu zavolala, a vzal psa do záchrannej stanice.
Viki za ním chodila každý deň. Vždy mu priniesla niečo dobré. Ale keď jedného dňa prišla, pes tam nebol. „Bol už zdravý, tak sme ho pustili do voľnej prírody, kam patrí, je to divoký pes. Ale vďaka tebe, Viki, sa mu podarilo zotaviť, povedal jej veterinár. “ Odvtedy sa Viki, keď išla behať, obzerala po lese a dúfala, že uvidí psa. Vždy mala pocit, že je tam vonku, ale nikdy ho nevidela. Až jedného dňa, keď sedela na svojej obľúbenej čistinke, sa stalo niečo zvláštne. Počula za sebou šuchot trávy. Pomaly sa otočila, ale nikoho nevidela. Tak čakala. Spoza kríka vykukol ňufák a stojace uši. Viki spoznala, kto to bol. Bol to pes, ktorého zachránila. Zostala sedieť, aby bola rovnako vysoká ako on. Vystrela ruku pre prípad, že by si ju chcel očuchať. Pristúpil bližšie a dotkol sa jej hlavy. Jemne sa o ňu otrel. Viki mala srdce v nohaviciach. Tak veľmi ho chcela pohladiť a objať, ale nechcela ho vyplašiť. Zrazu pes utiekol. O chvíľu sa vrátil a niesol niečo v ústach. Bola to mikina, ktorou ho Viki v ten deň prikryla. Bola úplne prekvapená. Jemne ho pohladila a poďakovala mu. „Zajtra prídem, budeš tu?“ Viki ho zavolala a pes zaštekal, akoby jej rozumel.
Na druhý deň čakalo Viki prekvapenie. Pes ju už čakal na okraji lesa. Keď ju uvidel, zaštekal a na pozdrav zavrtel chvostom. Celú cestu lesom bežal vedľa nej, až kým nedobehol na čistinku, kde jej ležal na kolenách. Odvtedy už Viki nebeží sama. Má psieho priateľa. A to len preto, že neváhala urobiť všetko, čo mohla, aby ho zachránila.
