Ela a Nela boli dve výnimočné dievčatká. Boli to dvojčatá. To znamená, že boli sestry a narodili sa v rovnakom čase. Na prvý pohľad vyzerali neuveriteľne podobne, ale boli úplne odlišné. Ela bola odvážna a vždy chcela všetko urobiť hneď. Nela bola rozvážna a dlho premýšľala, kým niečo urobila. Všetko robili spolu.
V mestečku, kde žili, bol zvláštny dom. Stál na najvyššom kopci a každý ho mohol vidieť. Domy v ich meste boli pestré, s peknými záhradami a kvetmi v oknách. Tento vyzeral inak. Bol tmavosivý, nerástla okolo neho tráva, bol pokrytý pavučinami a lietali okolo neho len vrany a havrany. Bol to strašidelný dom. Nikto nevedel, čo sa v ňom stalo, prečo v ňom nikto nebýva. Ela a Nela mali, samozrejme, veľký záujem preskúmať dom. Deti mali zakázané chodiť do domu. Dievčatá však museli zistiť, čo sa tam stalo. Museli vyriešiť záhadu.
Jedného neskorého popoludnia sa rozhodli, že tam pôjdu a všetko zistia. Keď prišli k strašidelnému domu, Ela sa okamžite rozbehla dovnútra. Nela ju však chytila za ruku a zadržala ju. „Počkaj, Ela. Nevieš, čo je vo vnútri. Musíme byť opatrní. Skúsme najprv pomaly otvoriť dvere.“ Ela súhlasne prikývla. Pristúpili k dverám. Pomaly stlačili kľučku a otvorili. Dievčatá vošli dnu. Všade naokolo bola tma. Cez špinavé okná presvitalo len málo svetla. Je tu niekto?“ Dievčatá zavolali. Nikto neodpovedal. Počuli za sebou len nejaké vŕzganie. Keď sa otočili, neverili vlastným očiam. Dve vratké stoličky poskakovali smerom k nim. Boli drevené a vyzerali veľmi staro. Nela chytila Elu za ruku a ustúpila. Ela sa jej spýtala: „Vidíš to, čo vidím ja, Nela? Naozaj sa tie stoličky pohybujú samé a nasledujú nás?“ Nela len prikývla. Nebola schopná nič povedať. Stoličky sa stále približovali a dievčatá ustupovali, až sa napokon pritlačili k špinavej stene. Dievčatá sa statočne postavili oproti stoličkám a čakali, čo sa bude diať ďalej.
V tej chvíli sa stalo niečo neočakávané. Jedna stolička sa ozvala: „Nemusíte sa nás báť. Kedysi dávno sme tu žili. Ale neupratovali sme a nestarali sme sa o dom. Až to jedného dňa dom nevydržal a povedal, že ak sa oň nedokážeme postarať, nezaslúžime si pekne bývať. Urobil z nás tieto stoličky a jediný spôsob, ako nás zachrániť, je, aby niekto upratal a dal dom do poriadku. Ale nikto to nechce, pretože sa ho všetci boja. Vyzerá desivo.“
Ela okamžite bez rozmýšľania vzrušene zvolala: „Takže to upratujme a všetko dokončíme. Ničoho sa nebojíme!“ A hneď sa pustila do práce. Trvalo niekoľko hodín, kým sa celý dom dal do poriadku. Keď bolo všetko hotové, začal domom fúkať silný vietor. Zdvihol stoličky do svojho víru a roztočil ich tak, aby ich nebolo vidieť. Dievčatá si zakryli oči. Všetko v dome sa začalo točiť
Keď všetko utíchlo, pred Ellou a Nelou stáli dvaja ľudia. Namiesto stoličiek tam stáli manželia. Srdečne ich objali a poďakovali dievčatám za záchranu pred kliatbou. Odvtedy si svoj dom a veci, ktoré mali, vážili a starali sa o ne.
