Uprostred hlbokého lesa stála malá drevená chata. Vyzerala veľmi staro. Mala diery v streche, vŕzgali v ňom okná a dvere a bola celá špinavá. V tejto chalúpke žila čarodejnica. Bola to stará žena s veľkým nosom a bradavicou. Ale najhoršie nebolo to, ako vyzerala, ale to, aká bola. Bola veľmi zlá. Hovorila o iných zle, klamala a vymýšľala si, takže ju nemali radi ani všetci obyvatelia lesa. Jedného dňa však stretla niekoho, kto ju prinútil zamyslieť sa nad sebou.
V lese žila malá víla Maja. Žila so svojou matkou v peknom domčeku z papradia. Bola veľmi dobrá a pracovitá. A všetci poznali jej matku ako najmúdrejšie stvorenie v lese. Víla Maja sa rada prechádzala po lese. Jedného dňa, keď išla na svoju obľúbenú prechádzku, videla, že bobry pri potoku nemôžu postaviť hrádzu. Bolo to pre nich ťažké. Maja bola dobrá, a tak sa ponáhľala na pomoc. Zo všetkých síl sa snažila dvíhať ťažké kusy dreva a ukladať ich na správne miesta. A hoci to nebolo ľahké, chcela pomôcť. „Prosím ťa, čo to robíš, načo im pomáhaš, aj tak to nedokážeš.“ Keď sa Maja otočila, stála za ňou zachmúrená čarodejnica. Malá víla sa však nedala odradiť. Dokončila prácu, rozlúčila sa s bobrami, dokonca aj s čarodejnicou, ktorá tam stále stála, a odišla.
Doma všetko povedala svojej matke. Bola smutná. Mrzelo ju, že hoci sa snažila a myslela to dobre, čarodejnica na ňu bola stále zlá a vysmievala sa jej. Mamička pochválila svoju dcéru za to, ako sa správala, a potom urobila niečo zaujímavé. Vzala papier a nakreslila dva kvetináče s rastlinou. Na jeden napísala LÁSKA a na druhý ZLO. Nad nimi namaľovala hrniec plný vody a povedala. Vždy vám bude pripomínať, že to, čo zalievate, bude rásť. Tak je to aj s vami. V závislosti od toho, čo si myslíte a ako sa správate, bude vo vás rásť. Ako keď zalievate rastlinu. Nedovoľte, aby vás niekto zalieval len preto, aby vás nahneval. Ani tá čarodejnica.“ Víla Maya jej poďakovala, vzala si fotku a ďalej o nej premýšľala. Rozhodla sa, že bude myslieť len na lásku, aby v nej rástla. A správala by sa láskavo.
Po nejakom čase sa Maja opäť vydala na prechádzku. Keď prechádzala okolo chalúpky, čarodejnica vykukla z okna a opäť niečo zamrmlala. Malá víla pozbierala všetku svoju odvahu a pristúpila k nej. Vystrela ruku a povedala: „To je pre teba, mne to veľmi pomohlo.“ Zastavila sa a vzala Maji papier z ruky. Rozložila ho a uvidela maľované kvetináče s rastlinami a plnú kanvicu. Uvádza sa v ňom tiež: To, čo zalievate, bude rásť. Maja sa medzitým usmiala a rozlúčila sa.
Dlho potom držala čarodejnica v ruke Majin obraz. Dlho premýšľala o tom, čo zalieva. A kto vie, možno malá víla Maja dokázala nemožné. Dokázala prinútiť aj zlú čarodejnicu, aby sa nad sebou zamyslela. Možno jedného dňa príde na to, čo je lepšie zalievať.
