Medvedík knihovník

Uprostred malej dediny sa rozprestieral nádherný park. Rástli tam krásne stromy, pretekal tam malý potôčik a všade viedli rôzne cestičky, po ktorých sa dalo pekne prejsť. Všetky deti tam chodili veľmi rady. Keby ste sa po jednom z týchto chodníkov prešli až do stredu parku, našli by ste to najlepšie, čo tam bolo.

Bol tam malý domček. Mal červenú strechu a pestrofarebné záclony v oknách. Dom bol čarovný. Bola to detská knižnica. A bola plná detských kníh. Pre chlapcov a dievčatá. Táto knižnica však bola výnimočná tým, že mala výnimočný detský čitateľský kútik. Bola to taká miestnosť, kde boli vankúše a pohodlný gauč a kde ste si mohli ľahnúť, koľko ste chceli a prelistovať si alebo prečítať najlepšie príbehy z kníh. Ale v rohu bol niekto iný. Na pohovke vždy sedel veľký huňatý medvedík. Nebol to však obyčajný plyšový medvedík. Tento medveď bol ako z rozprávky.

Jedného dňa prišiel do knižnice malý chlapec menom Viktor. Mal veľmi rád knihy a páčili sa mu všetky dobrodružné príbehy. Keď Viktor prišiel do knižnice a hľadal knihu, ktorú by si požičal, jedna z kníh tak zvláštne svietila. Vždy, keď sa na ňu pozrel, zablikala naňho. Bolo to neodolateľné. Musel si ju požičať. Vzal ju do ruky a hneď si sadol na pohovku v kútiku na čítanie. Hneď vedľa medvedíka. Otvoril knihu, zaiskrilo sa v nej a hneď na prvej strane bola čarovná veta. Ako ju Viktor čítal, kniha sa začala sama od seba prelistovávať. Zdvihla sa mu z kolien a okolo nej sa roztočili magické trblietky. Slová z nej vyskakovali a písmená len tancovali. Potom ležala Viktorovi na kolenách. Len sa pozeral a nechápal, čo to je. Budeme čítať?“ Za Viktorom sa ozval neznámy hlas. Otočil sa a zistil, že sa s ním rozpráva plyšový medveď. „Ty sa rozprávaš?“ Viktor sa spýtal. „Áno, oživil si ma čarovnou vetou v knihe. To dokáže len táto kniha. Som rozprávkový medvedí knihovník. Teraz si môžem čítať, rozprávať sa a hrať sa s vami. Keď knihu dočítame, prečítaš poslednú vetu a ja sa vrátim späť. Ale neboj sa, nabudúce ma môžeš oživiť. Ak si ešte raz prečítate prvú čarovnú vetu v tejto knihe.“ Viktor sa len usmial. Nevedel, že medvedík v knižnici môže ožiť. Spoločne prečítali niekoľko kníh. Rozprávali sa o dobrodružných príbehoch a veľa sa spolu nasmiali.

Odvtedy sa Viktor na knižnicu tešil ešte viac. Každý deň utekal po chodníkoch v parku aby sa a čo najrýchlejšie sa dostával ku knihám. Sadol si na pohovku a čítal ešte viac. Nielenže sa naučil veľa nových vecí, ale mal tam aj pomocníka. Medvedieho knihovníka.

5/5 - (3 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *