O čertovi Popletovi

Hlboko pod zemou žilo niekoľko malých čertov. Žili v tmavej jaskyni. Uprostred bol veľký oheň. Okolo neho spali zahalení v kožušinách. Mali radi teplo. Bolo ich niekoľko. Jeden čert však vyčnieval. Bol iný. Bol to taký blbec, ktorý zvyčajne všetko pokazil, a preto ho volali Popleta. Mal jedno kopyto kratšie, takže kríval. Po celom tele mal huňatú srsť a rohy mu trčali ako tykadlá. Vyzeral roztomilo.

V niektorých ohľadoch bol iný ako ostatní. Bol neobyčajne milý. Vždy sa snažil pomáhať ľuďom, ako sa len dalo. Ak počul, že niekto na zemi volá o pomoc, alebo si s niečím nevie rady, rýchlo vyskočil a snažil sa situáciu zachrániť a vyriešiť. Ale väčšinou si veci poplietol.

Zrazu, keď už takmer spal vo svojej postieľke pri ohni, počul slabý hlas:  „Som taký hladný. O posledný kúsok jedla som sa podelil s veveričkou a teraz nemám nič. Ale žalúdok mi krúti.“ Čert Chvostík počúval, aby pochopil. Po chvíli ten hlas spoznal.

Andrej sedel na kraji lesa. Odišiel do sveta, aby si našiel nevestu a dobrú prácu. Teraz však sedí na skale na okraji lesa a došla mu potrava. Popleta vedel, že je to dobrý človek, a tak mu chcel, samozrejme, pomôcť. Rýchlo vyskočil na zem a išiel rovno k Andrejovi:  „Ahoj Andrej, ja som čert Popleta a počul som, čo ťa trápi. Niečo pre teba mám, pozri.“ Rozprestrel pred Andrejom niečo ako obrúsok a povedal:  „Keď odídem, povedz, obrúsok, a uvidíme, čo sa začne diať.“ Potľapkal ho po pleci, dupol nohou, otočil sa a v tom momente už nebolo nič, len dym. Andrej sedel a pozeral na obrúsok. Po chvíli si naň sadol a povedal obrúsok. Vtedy sa začali diať skutočné veci. Obrúsok  sa ním začal vlniť a pomaly dvíhať. Nakoniec sa úplne zdvihol a odniesol ho niekam ďaleko. Andrej bol najprv vystrašený a nevedel, čo má robiť. Sedel na obrúsku, držal sa jeho rohov a snažil sa udržať rovnováhu. Postupne sa ju naučil ovládať a riadiť jej smer. Po chvíli sa upokojil a vietor mu jemne fúkal do tváre. Andrej sa pozrel pod seba. Bol to nádherný výhľad. Celé mesto mal ako na dlani. Po chvíli sa na obrúsku vrátil na miesto, kde sa stretol s diablom. „Popleta, opäť si sa pomýlil. Namiesto obrusa, ktorý by by si mi rozprestrel a dal jedlo, si mi dal lietajúci koberec. Ale aj tak vám ďakujem, nikdy na to nezabudnem.“

Hlboko v podzemí svojho brlohu, pekne pri ohni, Popleta čert všetko počul. Spokojne sa usmial, zabalil sa do kožúška a pokojne zaspal. Vedel, že to opäť pokazil, ale vedel aj to, že je dôležité, že chce urobiť správnu vec. A to bolo to hlavné. A aj keď to urobil inak, aj tak  urobil Andreja šťastným. Zaspal v nádeji, že lietajúci koberec Andreja odnesie tam, kde si nájde nevestu, prácu a dokonca aj niečo dobré na jedenie.

4.7/5 - (9 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *