Ďaleko v hlbokom lese stála drevená chalúpka. Mala červenú strechu, drevené dvere, maľované okná s farebnými záclonkami a boli celé zelené. Vyzerala úplne rozprávkovo. Žila v nej hodná jažibaba s ježibabom. Boli už obaja veľmi starí, ale pretože boli kúzelní, tak to nevadilo. Obaja mali bradavicu na nose a keď chodili, opierali sa o prútik. Ježibaba veľmi rada varila, a tak každý deň z chalúpky vychádzala nádherná vôňa. Ježibab mal veľmi rád jedlá od ježibaby.
Raz sa ježibab rozhodol ísť na prechádzku do lesa. Išiel po lesnej cestičke okolo malín a čučoriedok. Zahol doprava, potom zase doľava a zrazu zistil, že nevie, kde je. Les poznal veľmi dobre, ale zle videl. Stratil sa. Vôbec netušil, kde by mohol byť. Chodil ešte chvíľu po lese stále dookola, snažil sa nájsť lesnú cestičku, po ktorej prišiel, ale nikde nebola. Po chvíli blúdenia ho boleli nohy, a tak si sadol pod veľký strom a odpočíval.
Medzitým už mala doma ježibaba o svojho milého ježibaba strach. Chodila nervózne okolo chalúpky, pozerala sa do všetkých strán, ale odnikiaľ neprichádzal. „Určite zablúdil. Lenže ako ho mám naviesť späť, keď ešte ku všetkému tak zle vidí?“ premýšľala ježibaba nahlas.
Po niekoľkých minútach dostala veľmi dobrý nápad. „Uvarím to najvoňavejšie jedlo, čo poznám. Vôňa sa bude šíriť lesom. Akonáhle ju ježibab ucíti, pôjde rovno za nosom až domov,“ zmyslela si ježibaba a dala sa do práce. Nebolo to vôbec jednoduché. Najskôr musela nasekať drevo, aby mala čím zakúriť v peci. Potom nazbierala tie najvoňavejšie bylinky zo záhradky a tiež vodu zo studne musela nanosiť, aby mala v čom uvariť bylinky. Na svojej záhradke nazbierala zeleninu a spolu s bylinkami ich dala do vody. Pridala k nim korenie. Voda začala bublať a vôňa jedla sa rozplývala po izbe.
Ježibaba rýchlo otvorila okná i dvere, aby sa vôňa dostala do lesa, čo najďalej k ježibabovi. A aby si bola istá, že vôňa prejde celým lesom, vzala vejár a začala s ním mávať od dverí smerom k lesu. Potom ešte vyslovila kúzelnú vetu: „Vôňa byliniek do ďaleka leť a môjho milého mi doveď.“
Celý les sa rozvoňal. Vôňa bola silnejšia ako vôňa kvetov alebo smoly na stromoch. Kúzelné porekadlo ju donieslo až k stratenému ježibabovi, ktorý dovtedy len smutne posedával pod stromom. Vtom ho cvrnkla do nosa známa vôňa byliniek. Vyskočil na nohy, schmatol svoj prútik a nasával záchrannú vôňu. Nechal sa jej viesť, až konečne prišiel k svojmu kúzelnému domčeku, kde naňho už čakala šťastná ježibaba. Z diaľky naňho volala: „Ja vedela, že ju poznáš a prídeš!“
Ježibab bol veľmi rád, že ho jeho ježibaba doviedla domov. A keď videl, čo všetko musela pre to urobiť, vážil si ju ešte viac. Dodnes obaja žijú v rozprávkovej chalúpke a svojimi kúzlami si pomáhajú. Cení si to, že tu stále sú jeden pre druhého.
