O krstných matkách kuchárkach

Kedysi dávno bol v našom malom mestečku veľmi zvláštny dom. Vyzeral inak ako ostatné. Mal vanilkovú farbu a namiesto strechy mal veľkú čerešňu. Celý dom vyzeral ako jeden veľký muffin. Každý deň sa z jeho okien šírila nádherná vôňa, ktorá sa pomaly šírila po celom meste. Bola to vôňa rôznych lahôdok a chutných pochúťok. V tom dome varil krstné mamy.

Bolo ich šesť. Réňa, Jíťa, Šárka, Vláďa, Ráda a Dášenka Polívkové. Boli to najlepšie kuchárky v meste. Prácu mali dobre rozdelenú. Tri z nich varili knedle a zemiaky, ďalšie dve robili omáčky a mäso a Dášenka varila polievky. Ľudia z celého okolia prichádzali do ich domu, aby sa najedli. Nikde nevarili lepšie, ale nikto nevedel, ako to robia. Nikto nepoznal tajomstvo ich kuchyne. Jediná hudba, ktorú ste mohli počuť, bol spev krstných mám pri práci.

V meste žila aj Malá Máňa. Bola to malá dievčina, ktorá milovala jedlo a chcela sa o ňom dozvedieť čo najviac. Hoci bola plachá, každý deň nabrala odvahu, postavila sa ku kuchynským dverám a prosila: „Moje milé krstné mamy, ukážte mi, ako to robíte. Chcem sa od vás všetko naučiť a nikomu to tajomstvo neprezradím, to  môžem zaručiť.“ Kuchárky sa  nechali dlho presviedčať, ale nakoniec súhlasili. Otvorili Mánii dvere a s úsmevom ju pozvali do kuchyne. Dali jej však prísne varovanie. „Keď tak veľmi túžiš, naučíme ťa variť, ale naše tajomstvá si musíš zaslúžiť.“ Maňa bola bez seba šťastím. Dostala bielu zásteru, dvere sa za ňou zavreli a začali sa diať  divné veci. Krstné mamy začali spievať, všetky hrnce začali tancovať. Jitka, Réňa a Šárka začali hádzať zemiaky do vzduchu. Vláďa a Ráďa krájali mäso dvoma rukami naraz a to skákalo do hrnca a Dášenka poskakovala okolo kotla a hádzala do polievky korenie. Máňa sa len pozerala s otvorenými ústami. Čoskoro začala spievať aj s kuchármi. Sotva si zástera vypočula prvé slová, ktoré Máňa zaspievala, začala sa na nej hýbať. Ťahala ho od stola k stolu. Z kotla do kotla. Rukami chytala všetko a nohami tancovala po celej kuchyni. Keď bolo po všetkom, nesmelá Mania sa odvážila opýtať. „Je to tak? Magická zástera?“ Krstné mamy sa usmiali. „Mania, to je len časť tajomstva. Zvyšok sa dozvieš časom.“

Malá Mania sa tešila na každý deň v kuchyni. Vždy, keď si obliekla zásteru a začala variť s kuchármi, prestala sa hanbiť. Spievala a tancovala po kuchyni. Všetko ovoniavala, snažila sa identifikovať všetky chute a naučiť sa všetko, čo v kuchyni videla. Akoby sa ocitla v inom svete. Po chvíli ju krstné mamy zavolali, aby sa postavila k veľkému hrncu. Bublalo v ňom niečo chutné. Rozostúpili sa okolo nej a povedali jej, aby siahla do vnútorného vrecka zástery. Našla tam vrecko s práškom. „Toto je druhá polovica tajomstva. Je to prášok lásky. Ak ho nalejete do jedla, bude chutiť najlepšie. Pretože keď varíte s láskou, jedlo je najlepšie. Sme veľmi radi, že sme ho našli aj v tebe. Pokiaľ miluješ jedlo, budeš najlepším kuchárom na svete.“ Maňa všetkých objala. Bola im vďačná za všetko, čo ju naučili. Do hrnca nasypala niekoľko zrniek magického prášku a kuchyňou sa šírila nádherná vôňa. „Teraz sa ma už nezbavíte.“ Maňa sa usmiala. A tak aj urobila. Odvtedy Maňa varila každý deň s kuchárkami.

Domček je stále v našom meste. A stále má tú najkrajšiu vôňu. Ale kto vie, aké tajomstvá ešte skrýva.

4.2/5 - (10 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *