V jednej ďalekej krajine žil kedysi dávno múdry kráľ. Bol spravodlivý a múdro vládol celej svojej krajine. Tento kráľ mal nádherný hrad. Stál pri krištáľovom jazere a bol postavený zo skla.
Možno si hovoríte, ako je možné, že sklenený hrad odolával búrkam s krúpami, ale bolo to preto, že tento hrad kedysi postavil zlý čarodej. Kráľov dedko zlého čarodeja porazil, zobral mu jeho kúzelné topánky a odvtedy čarodej nemohol čarovať. Kráľov dedko ho nechal z kráľovstva vyhnať a kúzelné topánky dal zamknúť do pivnice, aby ich už nikdy nenašiel.
Jedného dňa dorazil ku kráľovi posol so správou zo susedného kráľovstva. Princezná vraj hľadá vhodného ženícha, ktorý bude bohatý, krásny, múdry a prinesie jej črievičky, aké žiadna iná princezná nemá.
Kráľ ihneď nechal vyrobiť u majstra Ču-cha z ďalekej Číny kroksy a ponáhľal sa s nimi k princeznej. Poklonil sa a predložil topánky.
„Toto sú ľahké a odolné črievičky, aké žiadna iná princezná u nás v kraji rozhodne nemá,“ povedal kráľ.
„Takéto škaredé škrpále u nás nosí každá slúžka. Teba si, kráľ, nevezmem,“ odpovedala princezná a dala kráľa vyhnať.
Kráľ sa však nenechal odradiť. Ešte v ten deň nechal vyrobiť topánky u Čuka Kaučuka a ponáhľal sa s nimi späť za princeznou.
„Toto sú vysoké a odolné topánky, v ktorých môžete chodiť aj vodou. Stavím sa, že také žiadna princezná naozaj nemá,“ chválil sa kráľ.
„Som nejaká dievka od prasiat, aby som chodila v gumákoch?“ pohoršovala sa princezná. „Vezmi si svoje krámy a nech už ťa nevidím.“
Kráľ teda vzal topánky a vydal sa na cestu späť. Cestou premýšľal, prečo sa o tej princeznej hovorilo, že je skromná a milá. Veď sa správala úplne opačne. Potom kráľa napadlo, aké topánky nikto na svete nemá. Tie po čarodejovi, ktoré sú zatvorené v pivnici.
A tak kráľ schytil kúzelné topánky a doviezol ich princeznej. Princezná bola nadšená.
„No to sú krásne topánky. Chcem si ich hneď obuť,“ prikázala.
Akonáhle si ich obula, stalo sa niečo, čo nikto nečakal. Princeznú zahalila hustá hmla. A keď hmla opadla, namiesto princeznej stál v topánkach zlý čarodej.
„Ha, ha, ha! To si mi pekne naletel, ty trúbka kráľovská,“ smial sa čarodej. „A svoj hrad si beriem späť!“
„Kde je princezná?“ pýtal sa kráľ.
„Tú som začaroval. Je z nej malá šedivá myš,“ chválil sa čarodej a zamával malou klietkou, v ktorej sa chúlila myška. „Odteraz som kráľom široko-ďaleko len ja.“
A čarodej zmizol.
Kráľ sa vrátil späť domov, ale tam, kde stál jeho sklenený hrad, nebolo vôbec nič. Ani kúsok z neho čarodej nenechal.
„Čarodej, zlý čarodej, vráť mi hrad, utkam sa s tebou v súboji!“ volal kráľ, pretože bol veľmi statočný. Tiež bol dosť múdry na to, aby vedel, že keď nezíska späť svoj hrad, nebude sa mať v noci kde vyspať.
Čarodej sa náhle objavil pred kráľom.
„Prijímam tvoju výzvu. Mňa totiž nemôžeš poraziť. Chlpato rostáto šup!“
Než sa kráľ stačil spamätať, čarodej na neho vyslal kúzlo. Spočiatku sa nedialo nič. Potom si kráľ všimol, že mu na brade vyrástol čierny chlp. Rozbehol sa po pinzetu do neďalekej chalupy. Ale než tam dobehol, bol celý pokrytý chlpmi. Vyrastali mu na rukách, nohách, hrudi, chrbte, zadku aj tvári, že vyzeral ako opica. Na to pinzeta nestačí. I zavolal svojho kráľovského holiča a nechal sa celý oholiť. Ale sotva holič skončil, kráľ už bol zase chlpatý.
„Počkajte, Vaše Veličenstvo, mám tu špeciálnu britvu zo skla. Dala mi ju kedysi moja prababička. Oholím vás ňou, ale na oplátku by som potreboval nejaké topánky. Je mi strašná zima od nôh.“
„To nie je problém. Pozri, aké tu mám pekné mäkké kroksy.“
„Tie sú krásne, môj kráľ. Ďakujem.“
A tak holič oholil kráľa britvou zo skla. Chlpy z kráľa zmizli a už nenarástli. Zato sa však objavil zlý čarodej a mal veľkú zlosť, že kráľ tak ľahko prekonal jeho kúzlo.
„Vrátim ti teda hrad, ako som sľúbil,“ povedal čarodej, mávol rukou a hrad sa objavil na svojom mieste.
Kráľ, nadšený, že má konečne kde prečkať noc, vrhol sa do svojich komnát. Ale niečo tu bolo zle. V hrade bola strašná zima a všetkými komnatami sa preháňal vietor.
„Čarodej, ty prevít, kde sú všetky dvere?!“ kričal nahnevaný kráľ.
„Che, che, che,“ smial sa čarodej. „Hovoril si, že ti mám vrátiť hrad. O dverách si nič nehovoril.“
„Ak nie si zbabelec, chyť meč a poď sa biť ako chlap s chlapom!“
„Ale iste,“ povedal čarodej a tasol meč. Ešte však stihol potichu povedať kúzlo: „Bahňulo kol kolo šup!“
Okolo čarodeja sa vytvorili hlboké špinavé mláky, že by ich ani ten najvyšší muž neprekročil ani nepreskočil.
„Bojuj, kráľ. Ale musíš sa najprv ku mne dostať!“ smial sa čarodej a vyplazoval na kráľa jazyk.
Kráľ však bol múdry. Obul si čižmy, ktoré princezná odmietla, a prebrodil mláky až k čarodejovi. Jednou ranou mu vyrazil meč z ruky. Druhou ranou mu takmer odťal hlavu, ale čarodej stihol veľmi neslušne zmiznúť. Všetky dvere kráľovho hradu sa razom objavili na svojich miestach. Kráľ však spokojný nebol.
„Vráť sa, ty zbabelec, a vráť mi princeznú!“
„Čo keby sme o ňu súťažili?“ navrhol čarodej a vyčaroval na zemi oheň a žeravé kamene. A za ne umiestnil klietku s úbohou myšou.
Dobre vedel, že kráľova gumová obuv ohňu neodolá.
„Kto k nej dôjde prvý, ten vyhral a princezná bude jeho,“ škeril sa čarodej.
„Dobre teda,“ povedal múdry kráľ. „Pretože si dvakrát prehral, patrí ti začať ako prvý.“
Čarodej sa zaškeril a vyrazil po ohnivých kameňoch. Lenže ani jeho čarovná obuv nebola odolná proti ohňu a začala sa škvariť a horieť. Čarodej zavyl ako vlk a poskakoval ako pobláznená tanečnica. Jeho topánky sa čoskoro rozpadli na prach a s nimi vyprchali aj všetky kúzla. Oheň zmizol. Kráľ vybehol a zobral klietku s princeznou. Čarodej zatiaľ sedel na zemi a fúkal si na svoje spálené nohy.
„Ty lotor, takto ma obalamutiť! Ja sa pomstím!“ brblal čarodej.
„Vyhral som. Premeň myš späť na princeznú.“
„Ty si múdry kráľ? Vidíš snáď, že kúzelné topánky zhoreli. Teraz už čarovať nemôžem.“
Kráľ zosmutnel. Predsa si nevezme za kráľovnú myš. Ale nakoniec prečo nie? Zvieratá mal celkom rád.
Vybral myšku z klietky, zdvihol ju na dlani proti svojim očiam a povedal jej: „Moja princezná, buďte mojou kráľovnou. Od prvej chvíle, keď som vás uvidel, som sa do vás zamiloval. Aj keď to bol prezlečený čarodej, ale to je len drobný detail.“
A potom dal kráľ myške na ňufáčik pusu. Zrazu mu na dlani nesedela myš, ale princezná. Tá bola ťažšia ako myš, takže kráľ takmer spadol. Potom ju však chytil do náručia a vyrazil s ňou na svoj sklenený hrad. Tam si obaja vyznali lásku, konala sa slávna svadba a obaja tam múdro vládnu dodnes.
A čarodej? Ten už nemohol čarovať a musel sa živiť prácou. Do smrti musel leštiť sklenený hrad leštidlom, aby na jeho stenách nebola jediná šmuha. A keď tam predsa len nejakú nechal, musel za trest behať okolo hradu v gumákoch.
