Rozprávky

V lesoch žijú zvieratká a rastú tam stromy aj huby. V lese môžeme nájsť lesné plody ako napríklad čučoriedky a jahôdky. Ja poznám ale les, kde nebývali vždy len zvieratá. Do toho lesa sa každý bál chodiť. Bol čierny, hlboký a veľa ľudí hovorilo, že je začarovaný. V tomto lese totiž bývali lúpežníci. Každého, kto sa len opovážil prejsť týmto lesom, okradli. Nikto nevie, kde presne bývali a nikto ani nevie, koľko ich bolo. Všetci ale z nich mali veľký strach.

Ďaleko v hlbokom lese stála drevená chalúpka. Mala červenú strechu, drevené dvere, maľované okná s farebnými záclonkami a boli celé zelené. Vyzerala úplne rozprávkovo. Žila v nej hodná jažibaba s ježibabom. Boli už obaja veľmi starí, ale pretože boli kúzelní, tak to nevadilo. Obaja mali bradavicu na nose a keď chodili, opierali sa o prútik. Ježibaba veľmi rada varila, a tak každý deň z chalúpky vychádzala nádherná vôňa. Ježibab mal veľmi rád jedlá od ježibaby.

Kedysi dávno na konci nášho mesta stála veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola šedá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tu boli chvíľu, potrebovali len ošetriť a mohli ísť domov, iné tu museli zostať aj niekoľko dní, pretože boli veľmi choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z takýchto detí bola aj Sára.

Bol raz jeden vojak, ktorý sa ničoho nebál a pre nič sa netrápil. No prišiel čas, že ho prepustili zo služby, a pretože sa ničomu nevyučil a nevedel si zarobiť na živobytie, len sa túlal po svete a prosil dobrých ľudí o almužnu. Cez plecia mal prehodený starý kabát, okrem toho mal ešte jazdecké čižmy z byvolej kože, a to bol celý jeho majetok.

Zima sa skončila. Všade začala rásť zelená tráva, na lúkach kvitli kvety. Slnko bolo čoraz teplejšie. V detskej izbe sedela za oknom Terezka, dievčatko s plavými vlasmi, ružovými líčkami a modrými očami ako fontána. Svojím milým úsmevom vždy rozveselila všetky deti v škôlke. Ale v poslednom čase sa veľmi nesmiala a dnes už vôbec nie. Smutne sa pozerala z okna, hlavu mala podopretú rukami a oči úplne skleslé, akoby sa jej chcelo plakať.

Ďaleko bolo krásne mesto. Bolo tam toľko domčekov, že museli stáť veľmi blízko pri sebe. Jeden vedľa druhého. Žilo tam veľa ľudí, ale najviac detí. V každej rodine ich bolo niekoľko. Väčšina z nich sa navzájom poznala. Navštevovali sa, hrali sa spolu, chodili na výlety, do školy. V tomto meste bolo dokonca krásne detské ihrisko. Deti sa oň veľmi dobre starali. Každý večer, keď sa vrátili domov, ho upratali.

Kedysi dávno. Za deviatimi riekami a deviatimi horami stálo jedno kráľovstvo. V ňom žil múdry kráľ a jeho kráľovná. Spolu mali dve dcéry. Obe princezné boli veľmi krásne a šikovné. Obe mali dlhé vlasy, ktoré sa krásne vlnili. Vždy nosili krásne šaty. Na každého sa usmievali a boli veľmi priateľské a milé. Radi chodili do záhrady, spievali a tancovali medzi stromami a kvetmi. Boli v tom veľmi dobrí. Keď tancovali, vyzeralo to, že sa nedotýkajú zeme. Všetko robili s radosťou a úplnou ľahkosťou.

Uprostred zelenej lúky stál strom. Bolo ho vidieť široko-ďaleko, pretože bol taký veľký. Do jeho obrovského kufra by sa nezmestilo ani 10 dospelých ľudí. Každý rok nádherne kvitol a jeho koruna bola taká veľká, že jej koniec nebolo zo zeme vidieť. Nebol to však obyčajný strom. V jeho bohatej korune žilo niekoľko elfov.