Výnimočný čistič

Neďaleko odtiaľto bola rozprávková dedina. Deti, ktoré žili v tejto dedine, chodili do čarovnej školy. Mala biele steny a červenú strechu. Keď svietilo slnko, lúče prenikali cez hnedé drevené okná do tried, a hoci vyzerala ako každá iná škola, deti do nej chodili rady. Vedeli totiž, v čom spočíva jej magickosť.

V tejto škole pracovala výnimočná upratovačka, ktorá z nej urobila čarovné miesto. Bola vysoká, mala krásne vlnité ryšavé vlasy a bola neuveriteľne milá.

Keď sa na niekoho usmiala, akoby z neho spadli všetky starosti. To mohla urobiť len ona. Mala rada všetky deti, ktoré chodili do školy. Bola šťastná, že môže pracovať v tejto škole.

Keď deti neboli v triedach, upratovala, ale inak každý deň chodila po škole, dávala pozor na deti a pomáhala im, s čím sa dalo.

Ak sa napríklad dieťa pošmyklo na schodoch, stačilo zavolať: „Pomoc!“ A v tej chvíli ho prichytila upratovačka. Alebo keď prváčik v jedálni nemohol niesť svoj obedový podnos, pretože bol ťažký, stačilo mu zašepkať: „Prosím, pomôžte mi.“ A v tej chvíli sa okolo podnosu rozžiaril čarovný dúhový prášok, ktorý poslala upratovačka, a podnos bol hneď o niečo ľahší. Všetky deti vedeli, že majú pri sebe vždy svoju milú upratovačku, takže sa ničoho nebáli.

Jedného dňa, keď sa skončila škola a deti odišli domov, upratovačka chodila po škole a kontrolovala, či je všetko upratané. Keď zrazu počula tichý výkrik. Pozrela sa pod schody a uvidela tam sedieť smutného chlapčeka. Po lícach mu stekali slzy, až mal mokré rukávy od ich utierania.

Upratovačka si sadla vedľa neho. „Zlý deň?“ Spýtala sa ho. „Áno, veľmi zlý.“ Odpovedal a zaboril si tvár do mikiny. „Niekedy to tak býva. Môžem sa spýtať, čo sa stalo?“ Upratovačka pokračovala. „Viete, bojím sa výšok. Dnes sme na hodine telocviku šplhali a bolo to tak vysoko, že som sa bál. Vyšplhal som sa len do polovice a potom som dostal strach. A zajtra máme dostať naše lezecké známky. A ja sa bojím. Nemôžem to urobiť.“

Upratovačka mu utrela slzy, vzala ho okolo pliec a povedala: „Poď so mnou, niečo ti ukážem.“ Chytila ho za ruku. Posadila ho na metlu. Sedela za ním. Fúkla mu do ruky a okolo nich sa roztočil magický trblietavý prášok. Metla sa pomaly zdvihla a niesla ich cez triedu. Upratovačka pevne držala školáka.

„Pozri, kamarát, to nič nie je. Je to len malá výška. Nemusíš sa obávať. Len si povedz, že to zvládneš. Pretože viem, že to dokážeš. Verím ti.“

Pomaly pokračovali cez školu. Opatrne sa otočili. Chlapcovi pomaly vyschli slzy a začal si užívať výšku. Získaval istotu, že svoj strach prekoná. Po chvíli pristali na zemi. Upratovačka sa sklonila k školákovi. Objala ho a povedala: „Každý sa niekedy niečoho bojí. Nebuď z toho smutný. Niekedy sa aj ja niečoho bojím. Je však dôležité pokúsiť sa byť odvážny a bojovať so strachom. Dnes si so mnou lietal vysoko po celej škole a zvládol si to. Verím ti. Môžeš sa vyšplhať hore. Výška vyzerá desivo. Dá sa to však prekonať. Zajtra tam budem s tebou.“

Na druhý deň prišla hodina telocviku. Pri lezeckej tyči stál malý chlapec a zašepkal: „Prosím, pomôžte mi.“ Zrazu sa okolo neho rozletel magický trblietavý prášok. Malý školák sa pozrel k dverám telocvične a tam stála upratovačka. A keď naňho žmurkla a usmiala sa, vedel, že to dokáže. A on to aj urobil.

Kúzelná upratovačka dodnes pomáha deťom v tejto škole, dodáva im odvahu a vždy ich poteší svojím úsmevom.

Občas sa môžete báť. Môžete sa báť, že niečo nedokážete, ale vždy sa nájde niekto, kto vo vás verí. Niekto, kto vie, že môžete prekonať svoj strach. Tak ako malému chlapcovi dôverovala čarovná upratovačka. Takže sa nebojte. Ničoho.

4.6/5 - (38 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *