Bubík so Zubomilou sa tešili na Veľkú noc. Mamička ich hneď ráno poslala po zelené vetvičky, ktorými teraz vymetala dom.
„Nechápem, prečo ti nestačí metla,“ hundral Bubík. „Akurát som si roztrhol nohavice, keď som pre ne liezol na brezu.“
„Nemusel si liezť hore, kúsok ďalej boli konáre celkom nízko,“ prevrátila na ňom oči Zubomila.
„Ale deti, pokoj,“ vravela mamka a ďalej zametala. „Je Kvetná nedeľa, začiatok Veľkej noci. A vtedy sa má vymetať dom zelenými ratolesťami. Vetvičky vyháňajú všetky neresti.
„Čo je neresť?
„Zlé správanie,“ vysvetlila Zubomila. „Takže by sme mali vymiesť aj teba, Bubík.“
Bubík na ňu vyplazil jazyk.
„Ja by som si už dal perníčky. Upečieš nejaké, mami?
„Dnes nie, Bubík. Dnes sa nemá piecť. Podľa povier by sa zapiekli kvety rastlín a nebola by tento rok žiadna úroda.
„Idem si nájsť nové nohavice,“ poznamenal otrávenene Bubík, ale Zubomila ho zadržala.
„Len si ich nechaj. Dnes sa nič nové nosiť nemá. To až na hlavné veľkonočné sviatky si máš kúpiť na seba niečo nové, aby ťa baranček nepokakal.
„Ja ti ukážem, kto koho pokaká,“ hneval sa Bubík. Zubomila sa smiala a utekala, Bubík ju naháňal.
„A dosť,“ ozvala sa mamička. „Nenaháňajte sa mi tu, keď upratujem. Choďte radšej naproti oteckovi, už by sa mal vracať z práce.
Zubomila a Bubík vybehli z domu a vydali sa po ceste za Strašidrno. Ocko dnes strašil v meste ľudí pri neďalekom kostole. Číhal tam na vandalov, ktorí tam vyhadzovali odpadky.
Deti už došli takmer ku kostolu, ale ocko nikde.
„Dnes mu to nejako trvá,“ povedala Zubomila. „Azda sme sa neminuli.“
„Pozri sa tamto,“ ukazoval Bubík na cestu vedúcu ku kostolíku. Po nej išli zástupy ľudí s vetvičkami rozkvitnutých vŕb, ktorým sa ľudovo hovorí bahniatka.
„Už idú z kostola. Boli si nechať posvätiť bahniatka.
„Čakal som, že pobežia s hrôzou v očiach, keď tam straší ocko. Nie že budú so sebou ťahať bahniatka ku spovedi,“ hovoril Bubík.
„Ty toho o kostoloch veľa nevieš, čo?
„Mal by som? Stačí, že tam budem strašiť celé prázdniny,“ zamrmlal otrávene Bubík.
„Dnes si ľudia pripomínajú v kostoloch príchod Ježiša do Jeruzalema. Dnes a ešte tuším zajtra. Ľudia ho vítali vetvičkami, tak si ich chodia na pamiatku posvätiť.
„Bahniatka, to sú tie vetvičky. Ľudia veria, že posvätené sú liečivé a majú moc ich ochrániť. Niekedy si ich dávajú za prah alebo si ich vystavia na celý rok niekde v dome, aby od nich odháňali bosorky.
Konečne sa na ceste objavil ocko.
„Bubu hoj, detičky moje milované,“ pozdravil ich ocko a oboch krátko objal. „Išli ste mi naproti? Dnes som sa zdržal, tak sa nehnevajte.
„V pohode, ocko. My sme si tu chvíľu rozprávali. Čo ťa zdržalo?“ chcela vedieť Zubomila, keď sa vydali na cestu k domovu.
„Ale, dnes sa v kostole hrali pašiové hry, príbeh Ježiša ako divadlo. Bolo to strašne napínavé a ja som chcel veľmi vedieť, ako to dopadne.
„Hádám, že to dopadlo rovnako ako každý rok,“ zazubila sa Zubomila.
„O čom to bolo?“ chcel vedieť Bubík.
„Bola tam dobrá postava, zlá postava a potom som sa zobudil a zistil, že už je takmer večer a že mám ísť domov,“ smial sa ocko.
Zubomila sa plesla po čele, ale Bubík sa rozchechtal.
„Neboj sa, Bubík. Keď budeš dávať pozor, keď budeš cez týždeň strašiť v kostole, tak sa celý príbeh o Ježišovi postupne dozvieš.
„Čo je mi po ňom? Ja som sa tešil na Veľkú noc.
„Práve to je ten hlavný dôvod, prečo sa slávi Veľká noc. Okrem vítania jari, teda,“ povedala Zubomila. „Už sme doma. Možno ti to vysvetlím cez prázdniny, keď budeš chcieť.
„Ja idem jesť a spať, aby som mal zajtra dosť síl. Vieš, že máme za úlohu niekoho vystrašiť a zapísať to do strašizošita.
To Zubomila veľmi dobre vedela.
„Stavím sa, že budem mať úlohu hotovú skôr ako ty,“ škľabil sa Bubík.
Zubomila sa ale staviť nechcela. Tam, kde mala strašiť ona, bude o ľudí núdza. Ale možno bude mať zajtra šťastie. A keď rýchlo odstraší, bude môcť pomáhať doma s prípravami na Veľkú noc.
