V jednom lese žila malá šedivá myška. Tá myška mala veľmi rada farby, páčili sa jej kvety, ale najviac sa jej páčili vtáčiky. Najradšej mala červienky. Tie mali tak krásne červené perie. Myška im ho veľmi závidela. Ona sama bola len šedá a to je taká obyčajná farba. Veľmi si priala mať tiež taký červený kožúšok ako červienky pierka.
A vydala sa k múdrej sove.
„Múdra sova, chcela by som byť červená ako vtáčiky. Povedz, kde mám takú farbu nájsť, aby som si zafarbila kožúšok,“ pýtala sa myška.
„Myška, tvoj kožúšok je pekný. Každý sme takí, akí sme, z dobrého dôvodu,“ odpovedala múdra sova.
Ale to myška nechcela počuť.
„Ja chcem byť červená. A urobím čokoľvek, aby som si kožúšok prefarbila,“ hovorila myš.
„No dobre. Skús sa opýtať straky. Tá lieta k ľuďom, má plné hniezdo vecí, možno ti niečo z toho pomôže,“ poradila nakoniec sova a zaspala.
Myška prišla pod strom, kde bývala straka.
„Straka, prosím ťa, vykukni! Nemáš niečo, čo by dokázalo prefarbiť môj obyčajný šedivý kožúšok?“ volala myška.
Straka sa vyklonila z hniezda a pokrútila hlavou.
„Kdeže. Mám tu len samé ozdoby. To keby si chcela prstienok alebo náušnicu, to by som mala. Ale prefarbiť tvoj kožúšok nič z mojich pokladov nedokáže. Ale počula som u ľudí rozprávku o čarovných orieškoch. Skús sa opýtať veveričky, či o nejakých nevie.“
Myška poďakovala a utekala za veveričkou.
„Veverička, veverička, nemáš čarovný oriešok? Nechcem byť šedá obyčajná myš, chcem byť myška červená.“
„Ale, myška,“ povedala veverička, „čarovné oriešky sú len v rozprávkach. Kožúšok ti nepremaľujú. Keby ťa videl jastrab…“
„Jastrab mi pomôže, to je ono. Pekný deň a ďakujem!“ skočila myška veveričke do reči a už utekala preč hľadať jastraba.
„Počkaj, myška, tam nechoď,“ volala za ňou veverička, ale myška už bola ďaleko a jej volanie nepočula.
Myška dobehla na cestu pri poli a rozhliadala sa po oblohe. Tam uvidela jastraba, ako sa hrdo vznáša vo vzduchu.
„Jastrab! Jastrab! Ja by som chcela byť červená,“ volala myška.
„Aha, večera,“ zvolal jastrab a chcel si myšku uloviť na jedlo.
Myška videla, že jastrab jej nechce pomôcť, ale ju chce zjesť, a tak uskočila do prachu na ceste a skrčila sa. Jastrab ju minul, pretože ju už nevidel. Myší kožúšok bol rovnako šedý ako cesta pri poli. Jastrab teda odletel domov s neporiadenou.
Myška bežala do svojej diery. Cestou stretla sovu.
„Tak čo, myška, už si zistila, ako zmeniť farbu kožúška?“ pýtala sa sova.
„Nezistila. Ale ja už nechcem byť červená. Som rada, že som taká, aká som. Mala si pravdu, sova. Môj šedý kožúšok mi dnes zachránil život. Keby som bola červená, pred jastrabom by som sa neschovala.“
„Výborne, myška. Každý sme takí, ako nás príroda stvorila. A urobila to tak z dobrého dôvodu,“ pochválila sova myšku a šla zase spať na svoju obľúbenú vetvu.
