Naša rozprávka sa začína úplne rovnako ako každá iná. V jednom kráľovstve žil kráľ so svojou krásnou dcérou – princeznou Loretou. Žili tam celkom spokojne, kým do kráľovstva nepriletel drak. Usadil sa kúsok za mestom v jaskyni.
Kráľ z toho bol smutný, pretože, ako každý vie, draci žerú princezné. Ale zase sa tešil z toho, že by sa mohol objaviť statočný hrdina, princ, ktorý by princeznú zachránil, a bola by svadba. Lenže tu nastal problém.
„Drahý otecko,“ vyhlásila princezná, „už mám dosť toho, že ma stále unášajú draci alebo na mňa hádžu zlé kúzla a musím čakať, kým ma príde nejaký junák zachrániť. Už nechcem byť princezná. Chcem si svojho princa zachrániť sama.“
„Ale, Loretka, veď priletel drak. A asi ťa bude chcieť zožrať. Čo mu mám povedať?“
„Kašlem ti na draka,“ odsekla princezná, zbalila si meč, vysadla na koňa a odišla.
Kráľ sa vybral za drakom sám.
„Hej hola, drak, si doma?“ zakričal kráľ pri jaskyni.
„Kto ma to budí z popoludňajšieho spánku? Hádam to zasa nie je nejaký princ s armádou vojakov, aby ma vyhnal alebo mi sekal hlavy?“
„Kdeže. Ja som kráľ. A prišiel som ti oznámiť, že tá moja neposlušná dcéra, princezná Loreta, už nechce byť princezná. Odišla za dobrodružstvom. Žiadnu inú princeznú tu pre teba nemáme. Takže asi budeš mať diétu.“
Z jaskyne vyliezol obrovský drak so siedmimi hrozitánskymi hlavami, mohutnými krídlami a dlhým chvostom. Kráľ sa triasol ako osika, ako veľmi sa draka bál.
„Ty si ma teda neprišiel vyhnať?“ opýtal sa drak.
Kráľ len pokrútil hlavou.
„Tak budeme kamaráti. Už totiž nechcem byť drak, ktorý žerie princezné a každý sa ho bojí. Chcem byť niečo iné, niečo, čo by sa ľuďom páčilo. Niečo roztomilé.“
„A čo by to malo byť? Pri tvojej veľkosti to asi bude trochu problém,“ odvážil sa kráľ prehovoriť.
„Chcem byť šteniatko. Hodíš mi paličku?“
Kým kráľ hádzal drakovi paličky a učil ho psím kúskom, princezná Loreta klusala na svojom koni hľadať svojho zakliateho princa. Ten bol však ešte doma v susednom kráľovstve.
Princ Miroslav sa práve hádal so svojím kráľovským otcom, že nechce byť princom. Nevie vraj ani mávať mečom, ani veľmi dobre jazdiť na koni. A že sa radšej nechá zakliať nejakým čarodejníkom, aby ho mohlo vyslobodiť nejaké odvážne dievča. S tým sa teda vybral hľadať zlého čarodejníka.
Keď princ Miroslav prišiel do začarovaného lesa k chalúpke, kde býval zlý čarodejník, hneď zabúchal na dvere.
„Čo tu chceš?“ vykukol zo dverí starý deduško.
„Chcem, aby si ma začaroval. Páčilo by sa mi byť Šípková Ruženka alebo Fióna vo veži, ktorú stráži drak. Hlavne nechcem byť žiadny Snehur, na prácu ma veľmi neužije,“ diktoval svoje požiadavky princ.
Čarodejník chvíľu gúľal očami, nevediac, či sa mu to len nesníva. Potom odpovedal: „A chceš to s kečupom alebo s tatarkou?“
Teraz bol zase prekvapený princ.
„Čo je toto za hlúpu otázku? Ako to súvisí so zlými kúzlami?“ čudoval sa princ Miroslav.
„Ja už totiž zlé kúzla nerobím,“ povedal čarodejník. „Už ma to prestalo baviť. Teraz tu mám rýchle občerstvenie. Chceš hranolky?“
„Nechcem! Chcem čarovať,“ trval na svojom princ.
„Ty si ale neodbytný. Tak počkaj.“
Čarodejník zmizol v chalúpke. O chvíľu sa objavil s kúzelnou knihou a podal ju princovi.
„Zakľaj sa sám. Kúzla idú podľa abecedy, tak si niečo vyber. A už ma nezdržuj. Učím sa robiť lievance, nech sa mi nespália.“
Princ zostal sám pred chalúpkou, v rukách držal knihu. Pokrčil plecami, sadol si na peň a hneď začal v knihe listovať. Nakoniec sa mu zapáčila pekná kliatba, ktorá sľubovala, že ho premení na krásneho zlatého kapríka. Zlatá rybka, to znie dobre.
Prečítal zaklínadlo a ani sa nenazdal, už sa plieskal na pni v rybom tele. A lapal po vzduchu, ktorý mu zrazu nešiel dýchať tak dobre ako doteraz. Ten trubiroh princ zabudol, že ryby žijú vo vode. To bol teda nápad, premeniť sa na rybu v lese. Kde tu zoženie vodu?
Skúsil zavolať o pomoc. Ale ryby veľmi kričať nevedia. Ani tie kúzelné nevedia kričať veľmi nahlas.
Princ bol v úzkych, ale tentokrát mu šťastie prialo. Princezná Loreta tade prechádzala na svojom koni a zlatá rybka sa na slnku zablysla tak, že si ju hneď všimla.
„Pomôž mi, daj mi vodu, a prídeš k šťastiu,“ sľubovala ryba.
„Kde tu zoberiem vodu?“ rozhliadala sa princezná na všetky strany. Potom zbadala chalúpku. Zatiaľ vyliala rybe vodu zo svojej cestovnej fľaše a rozbehla sa k chalúpke.
„Dobrý muž, súrne potrebujem hrniec s vodou,“ kričala a búchala na dvere.
Čarodejník otvoril.
„Ale jasné, hneď ti ho prinesiem.“
„Polož ho sem na zem, ja si odskočím po rybu.“
Čarodejník prikývol hlavou. Keď sa princezná vracala s rybou, hrniec už stál vonku. Hodila doň rybu, ale ó, beda!
„Jau! Tá voda má byť studená, nie horúca!“ kričala ryba. A viete predsa, že ryby veľmi nahlas kričať nevedia.
„Prepáč, to ten čarodejník,“ vysvetlila princezná, rýchlo vytiahla rybu a znova zabúchala na dvere.
„Tak čo, rybia polievka, podarila sa ti?“ vyklonil sa čarodejník a mile sa usmieval.
„Ja som nechcela variť. Ja chcem zachrániť túto zlatú rybku, čo sa tu trepotala v lese bez vody.“
„Ach, tak to sa ospravedlňujem, krásavica.“
Čarodejník dal princeznej Loretke hrniec so studenou vodou. Tá do nej pustila rybu a odišla späť do svojho kráľovstva. Tam rybku pustila v záhrade do jazierka. Ale rybka vykukla a povedala: „Ja som zakliaty princ. Keď ma vyslobodíš, budeš žiť šťastne až do smrti.“
„Len aby si si nevymýšľal.“
„Daj mi pusu a uvidíš.“
Princezná pokrčila nos, ale prekonala sa. Našpúlila pery a pobozkala tú mokrú, studenú a slizkú rybu. Zrazu, kde sa vzal, namiesto ryby pred ňou stojí krásny princ.
„No, nevymýšľal si si,“ smiala sa princezná. „To musíme ísť oznámiť tatkovi kráľovi. Kde vlastne je?“
Princezná Loreta išla s princom do zámku, ale čo to nevidí! Vedľa trónu, na ktorom sedí kráľ, niekto postavil obrovskú psiu búdu a v nej si hovie drak!
„Drak! Budem vás musieť, princezná, zachrániť,“ zvolal princ. „Ale nevzal som si meč. Vadí to?“
„To nevadí,“ vítal ich radostne kráľ. „To je môj Alíček.“
Drak ich radostne vítal vrtkaním obrovského chvosta, až zhodil niekoľko obrazov zo stien.
„Je trochu nemotorný, ale na to si zvyknete.“
„Ocko, toto je môj princ. Zachránila som si ho sama.“
„Som princ Miroslav. Vaša dcéra ma zachránila. Potom, čo zo mňa skoro uvarila rybaciu polievku.“
Kráľ mal obrovskú radosť. Aj keď nakoniec chcel byť každý niečím iným, rozprávka skončila tak, ako má rozprávka končiť – svadbou a veselím. Asi vás neprekvapí, že svadobnú hostinu chystal zlý čarodejník z lesa. A všetci svadobčania si mohli vybrať, či k tomu chcú kečup, alebo tatarku.
