V dávnych časoch, keď rozprávky neboli vymyslenými príbehmi, ale skutočnosťou, žil vo svojom kráľovstve mladý a krásny princ. Každému sa z jeho krásy a bohatstva tajil dych a princ z toho natoľko spyšnel, že sa zabudol správať k ľuďom s úctou.
Zaujímal sa len o prepych a obklopoval sa iba nádhernými vecami, medziľudské vzťahy považoval za nedôležité. Bol totiž presvedčený, že žiadny z ľudí sa mu nevyrovná, tak prečo by sa nimi zaoberal. Jedného dňa ale vo svojej pýche urazil nesprávnu osobu – mocnú čarodejnicu. Tá si nič nenechala páčiť a princa zakliala. Pripravila ho o jeho krásnu podobu a zoslala na neho kliatbu, ktorá ho zmenila na škaredého, pre ľudí odpudivého tvora, vzbudzujúceho hrôzu a opovrhnutie. Tvár a telo mu pokrývali srsť a perie, namiesto nosa mu narástol obrovský zobák. Len ľudské ruky mu zostali.
„Ak sa do teba nejaká žena zamiluje aj v tejto podobe, kliatba bude zlomená,“ povedala mu čarodejnica a zmizla.
Všetci ľudia zo zámku s hrôzou utiekli, netvor tam zostal sám. Ubehlo mnoho rokov, zámok chátral a po bývalom prepychu nezostalo ani stopy. Až vlastne všetci zabudli, aké krásne to tam kedysi bolo a aký pekný princ tam žil. Jediná krásna vec boli ruže v záhrade, ktoré si zakliaty princ pestoval ako svoju jedinú radosť.
Jedného dňa sa okolo zámku vracal kupec zo svojich ciest. Zahliadol nádherné ruže a pomyslel si, že ich musí doniesť svojim dcéram. Dcéry mal tri, a tak ruže odtrhol tiež tri. Tu sa pred ním zrazu objavilo strašné stvorenie a spustilo na neho: „Ako si sa opovážil odtrhnúť moje ruže! Moju jedinú radosť na svete! Za to ťa potrestám,“ hromžil ten netvor.
Kupec sa rozplakal: „Odpusť mi prosím. Sú pre moje dcéry. Nevedel som, že tu niekto žije, inak by som si to nedovolil.“
„Pre dcéry hovoríš? Ak mi sem jednu zo svojich dcér pošleš, aby tu so mnou žila, ušetrím ťa,“ povedal na to netvor. „Ale keď žiadna nepríde, nájdem si ťa a trest ťa neminie.“
Kupec prisahal, že jednu zo svojich dcér k netvorovi pošle a netvor ho nechal odísť. Doma všetko vyložil svojim dcéram. Najstaršia a prostredná dcéra to rázne odmietli. Té najmladšej ale bolo otca ľúto. Bola milá, dobrá a od narodenia tak krásna, že ju pomenovali Kráska.
„Neplač, tatinko, ja odídem žiť na zámok s netvorom. Nemôžem vidieť, ako sa trápiš. Veď ono to určite tak zlé nebude,“ povedala Kráska. Jej otec bol nešťastný, že príde o dcéru, ale príliš sa bál, že by sa mu netvor mstil, keby mu žiadnu dcéru neposlal.
Kráska sa teda odobrala na zámok. Videla, že to tu kedysi bolo zrejme veľmi pekné, ale teraz všetko pokrýval prach, pavučiny a črepy.
„Kde ste kto?“ volala, keď prešla niekoľko siení a na nikoho nenarazila.
Potom za sebou začula krásny mužský hlas: „Tu som. Volám sa princ Erik. Tvoj otec ťa vymenil za svoj život a ak ho chceš zachrániť, musíš tu so mnou zostať. Nesmieš ma však nikdy uvidieť, vždy ku mne musíš byť otočená chrbtom.“
A tak to skutočne bolo. Kráska s princom Erikom trávila čas, rozprávali sa, jedli spolu, ale Kráska k nemu vždy musela byť otočená chrbtom. Jediné, čo z neho kedy videla, boli jeho nádherné jemné ruky, keď sa k nej zozadu naklonil a pohladil ju. Naliehala na neho, aby sa jej ukázal, ale princ k tomu nikdy nesúhlasil. Do Krásky sa zamiloval a príliš sa bál, že by utiekla, keby ho v tejto podobe videla.
Vo voľných chvíľach sa Kráska snažila zveľaďovať zámok. Upratovala a čistila postupne každú miestnosť. Dalo by sa povedať, že bola šťastná, len keby jej nebolo tak smutno za oteckom. Cnievalo sa jej každý deň viac a viac. Jedného dňa, keď leštila zrkadlo, prišiel do miestnosti princ Erik. Pýtal sa jej, aké prianie by jej dnes mohol splniť. Kráska úprimne povedala, že by chcela ísť za oteckom. K princovi bola otočená chrbtom ako vždy, ale keď odstúpila od zrkadla, uvidela v ňom strašnú tvár. Vykríkla a omdlela. Keď sa prebrala, princ skrytý v tieni jej priznal, že to bol on, koho zahliadla v zrkadle.
Kráska chvíľu nedokázala nič povedať. Potom princezná znovu poprosila, či by mohla navštíviť otca. Princ nakoniec súhlasil, ale Kráska mu musela sľúbiť, že sa vráti späť.
Doma to bolo radostné stretnutie s otcom a sestrami. Pár dní tam s nimi Kráska pobudla, ale potom sa rozhodla vrátiť späť. Veď to princovi sľúbila. Avšak otec o tom nechcel ani počuť. Keď bola dcéra preč, trápil sa a veľmi si vyčítal, že ju za netvorom poslal.
Kráska teda zostala u rodiny, ale k jej vlastnému prekvapeniu sa jej po princovi Erikovi cnievalo. Deň za dňom narastala jej túžba byť znova s princom. Sama nevedela prečo, ale ťahalo ju to za ním. Nakoniec si povedala: „A čo, že vyzerá strašidelne? Ku mne bol vždy taký láskavý a cítila som sa s ním príjemne ako s nikým iným.“ Potom sa rozhodla vrátiť a bežala späť do zámku.
Keď dorazila, nemohla princa nikde nájsť. Až v záhrade pri kríku ruží zbadala jeho telo. Zatiaľ čo bola preč, sa totiž princ tak trápil, že chradol, až nemal silu ďalej žiť. Kráske sa zdalo, že je mŕtvy. V tom okamihu si uvedomila, že aj napriek jeho hrozivej podobe ho miluje a chce byť s ním. Rozplakala sa a začala ho bozkávať na zvieraciu tvár. Jej láska v tej chvíli zlomila zlú kliatbu. Princ sa nielen prebral, ale zmenil sa späť na človeka.
Aj keď to tak dlho vyzeralo zúfalo a nikto by nepovedal, že tento príbeh môže skončiť šťastne, nakoniec sa stal zázrak. Princ a Kráska odvtedy mohli žiť spolu v ľudskej podobe, milovali sa a boli šťastní.
