Bolo raz jedno dievčatko, ktoré všetci volali Červená čiapočka – podľa malej červenej zamatovej čiapočky, ktorú nosila. Žila šťastne so svojou mamičkou a oteckom, ktorí ju mali veľmi radi, rovnako ako všetci ostatní, pretože bola milá a poslušná
Červená Čiapočka mala ešte aj milovanú babičku, ktorá žila na kraji lesa. Jedného dňa jej mamička povedala: „Čiapočka, babička je chorá a potrebuje niečo dobré na jedenie. Do košíka som dala koláč a púpavové víno, bež jej to zaniesť. Ale dávaj pozor, aby si nezišla z lesnej cesty a nezastavuj sa s cudzími ľudmi !“
Červená Čiapočka poslúchla mamičku a vydala sa na cestu. Držala sa dobre vyšliapanej lesnej cestičky, až kým si okolo nej nevšimla červené jahody, ktoré lákavo voňali. Odtrhla si jednu, potom druhú a tak jej zachutili, že behala všade po okolí, aby si ich nazbierala čo najviac. Počas zberu zašla hlbšie do lesa a zrazu sa pred ňou objavil vlk!
„Kam ideš, Červená Čiapočka?“ spýtal sa vlk a snažil sa znieť priateľsky.
„Idem za babičkou, ktorá je chorá. Mám jej priniesť košík s koláčmi a vínom,“ odpovedala Červená Čiapočka.
„To je od teba veľmi pekné. A kde býva tvoja babička?“ vlk sa spýtal ďalej.
„Na kraji lesa, v domčeku s červenou strechou,“ povedala Červená Čiapočka. „Stará sa o lesné zvieratká, v zime im nosí potravu do kŕmidla a ošetruje ich, keď sú choré alebo zranené.“
„Aha, tak tam to poznám.
A vieš čo? Poviem ti skratku, ktorou sa tam dostaneš rýchlejšie. Choď touto cestou doľava a potom zaboč doprava k veľkému dubu. Uvidíš, že je oveľa kratšia ako táto cesta,“ naklamal vlk Červenej čiapočke a tváril sa presvedčivo.
„Naozaj? To je od teba veľmi milé. Ďakujem,“ poďakovala mu Červená Čiapočka a išla podľa vlkovej rady.
Medzitým však vlk rýchlo zamieril po hlavnej ceste k babičkinmu domu.Tam zaklopal na dvere a napodobil Červenú Čiapočku: „Babička, to som ja, Červená Čiapočka. Priniesla som ti niečo dobré na jedenie.“
Babička si myslela, že je to naozaj jej vnučka, a povedala: „Poď ďalej, dieťa moje, dvere sú odomknuté.“
Vlk vošiel dnu, uvidel babičku ležať v posteli a bleskovo na ňu skočil. Babička sa zľakla a začala volať o pomoc. Vlk ju však rýchlo celú zhltol a potom sa ľahol do postele. Obliekol si babičkinu čiapku, nasadil jej okuliare a prikryl sa perinou.
Po nejakom čase konečne prišla Červená Čiapočka, ktorá zistila, že vlkova skratka je v skutočnosti dlhšia ako hlavná cesta. Zaklopala na dvere a zavolala: „Babička, to som ja, Červená Čiapočka. Priniesla som ti niečo dobré na jedenie.“ Vlk prezlečený za babičku zavolal tým najsladším hlasom, aký dokázal vylúdiť: „Poď ďalej, dieťa moje, dvere sú odomknuté.“
Červená Čiapočka vošla dnu a hneď sa spýtala babičky, prečo má taký zvláštny hlas.
„To je to moje prechladnutie, dievčatko,“ povedal prestrojený vlk škrabotavým hlasom. Červená Čiapočka zamierila k posteli a uvidela tam ležať svoju babičku, ale nielen hlasom, ale aj vzhľadom sa jej zdala iná ako zvyčajne – mala akési veľké uši, veľké oči a veľké zuby.
„Ako to, že máš také veľké uši, babička?“ spýtala sa Červená Čiapočka.
„Aby som ťa lepšie počula, dieťa moje,“ odpovedal vlk.
„A ako to, že máš také veľké oči, babička?“ spýtala sa Červená Čiapočka.
„Aby som ťa lepšie videla, dieťa moje,“ odpovedal opäť vlk.
„A ako to, že máš také veľké zuby, babička?“ pýtala sa ďalej Červená Čiapočka.
„To preto, aby som ťa mohol lepšie zjesť, dieťa moje!“ zavrčal vlk, vrhol sa na Červenú Čiapočku a celú ju zhltol.
Po týchto dvoch výdatných sústach sa vlk sotva dokázal pohnúť a prepadla ho veľká únava. Zložil si babičkine okuliare a čiapku a ľahol si späť do postele, kde okamžite tvrdo zaspal. A chrápal, až sa chalupa triasla.
O chvíľu prechádzal okolo chalupy poľovník na svojej pravidelnej prechádzke lesom. Hlasné chrápanie ho hneď zarazilo. To predsa nemohla byť babička! Koho to tam má? Nahliadol cez okno do chalupy, uvidel v posteli obrovského vlka a dal si jedna a jedna dohromady. Vošiel dnu, odkryl perinu a pozrel sa na vlkovo nafúknuté brucho. Vytiahol nôž a opatrne vlkovi rozrezal brucho. Na jeho prekvapenie z brucha vyšla nielen Babička, ale aj Červená Čiapočka. Našťastie boli obe živé a zdravé.
Veľmi sa poľovníkovi poďakovali za záchranu života a chceli sa mu odvďačiť nejakou pochúťkou. Poľovník s radosťou prijal pozvanie, ale predtým sa musel postarať o vlka. Vytiahol ho z chalupy naplnil mu rozrezané brucho kameňmi a pevne ho zašil. Potom sa vrátil do chalupy a pri víne a koláči sa rozprával s babičkou a Čiapočkou. Predtým, ako odišiel, povedal Čiapočke: „Musíš byť opatrná, v lese je veľa nebezpečných tvorov. Nikdy nedôveruj neznámym tvorom a drž sa v lese známych chodníčkov.“ Červená Čiapočka sľúbila, že si to bude pamätať.
Medzitým sa vonku zobudil vlk. Nevedel si celkom spomenúť, kde je a čo sa deje, ale v prvom rade musel vyriešiť obrovský smäd, ktorý mal. Čo najrýchlejšie sa doplazil k zurčiacemu potoku, ktorý tiekol rýchlym prúdom kúsok od neho. Žalúdok mal príliš ťažký, myslel si, že sa prejedol babičky a Čiapočky.
Keď sa doplazil k potoku, narýchlo sa naklonil, aby uhasil smäd. Ale žiaľ, brucho plné kameňov ho prevážilo a on spadol do vody. A tak tam ten darebný, chamtivý nešťastník pomaly klesal ku dnu a už nemohol vyplávať.
A tak Červená čiapočka zostala s babičkou až do večera a potom sa pekne po cestičke vrátila domov k svojej mamičke a oteckovi. žiadny zlý vlk už našťastie po lese nebehal. A už nikdy nezišla z cesty, keď išla sama cez les za babičkou, presne ako to sľúbila statočnému poľovníkovi.
