Kedysi dávno žili vedľa seba chlapec Káj a dievča Gerda. Boli najlepší priatelia, mali sa radi ako súrodenci a trávili spolu každý deň. V lete sa hrali medzi kvetinami na záhradke a v zime pozorovali sneh padajúci za oknom.
Radi tiež počúvali rozprávky, ktoré im babička každý deň rozprávala. Jedného večera im povedala príbeh o Snehovej kráľovnej, ktorá vládne zime a jej pohľad je chladný ako ľad. Rozprávala, že niekedy na okná kreslí podivné obrazce. Káj sa smial a tvrdil, že ho žiadna kráľovná nevydesí.
Všetko sa ale zmenilo toho dňa, keď vietor rozfúkal po svete úlomky čarovného zrkadla, ktoré vytvoril zlý čarodej. Chcel s ním páchať zlo, lenže mu spadlo a rozbilo sa. To zrkadlo všetko krásne ukazovalo ako škaredé a dobro menilo na zlo. Keď sa zrkadlo rozbilo, jeho úlomky sa rozleteli do sveta a niektoré skončili v očiach a srdciach ľudí. Jeden takýto úlomok zasiahol aj Kája. Zrazu prestal byť veselý, prestal mať rád kvety aj Gerdu. Všetko videl škaredé, jeho srdce stvrdlo a jeho pohľad bol chladný ako ľad.
A potom prišla zima. Do mesta zavítala Snehová kráľovná – krásna, ľadovo biela postava, ktorá jazdila na saniach ťahaných bielymi koňmi. Keď zbadala Kája, zatúžila mať niekoho, kto by bol s ňou a bol by jej navždy oddaný. Pobozkala ho, črepina zrkadla sa usadila Kájovi v srdci a on zabudol na Gerdu. Sadol si na sane k Snehovej kráľovnej a zmizol v bielej fujavici.
Keď Gerda zistila, že Káj zmizol, neváhala ani chvíľu. Vyrazila ho hľadať – sama, bez mapy, len s vierou v priateľstvo a lásku. Jej cesta bola dlhá a plná skúšok.
Najprv sa dostala k dobrej starej žene, ktorá pestovala čarovné kvety a chcela si Gerdu nechať u seba. Ale ruže na záhradke Gerde pripomínali Kája a opäť si spomenula na svoju úlohu. Pokračovala ďalej.
V lese stretla múdreho krkavca, ktorý jej rozprával o princovi a princeznej, ktorí by mohli byť Káj a Snehová kráľovná. Gerda sa vydala do zámku, ale keď princa uvidela, poznala, že to nie je on. Napriek tomu tam našla priateľov, ktorí jej darovali krásne šaty, koňa a teplé topánky, aby mohla ísť ďalej.
Cestou ju uniesli lúpežníci, ale aj medzi nimi sa našla pomoc. Malé lúpežnícke dievča, divoké, ale spravodlivé, sa s Gerdou spriatelilo a nakoniec ju prepustilo. Poslala ju ďalej na sever, kde mal byť ľadový palác Snehovej kráľovnej. Po dlhej, mrazivej ceste Gerda do paláca konečne dorazila.
Našla Kája sedieť ticho na zemi, oči prázdne, srdce zamrznuté. Gerda k nemu pribehla a objala ho. Jej slzy plné lásky stiekli na Kája – a čarovná črepina sa rozpustila. Kájovi sa vrátili spomienky, oči sa mu rozžiarili a znovu poznal svoju milú priateľku.
Držali sa za ruky a ponáhľali sa domov, kde bolo teplo, bezpečno a kvety znovu rozkvitali. Hoci sa obaja zdali byť starší, ich srdcia zostali detsky čisté a láskyplné ako predtým.
A rozprávka končí tak, ako začala – priateľstvom detí, ktoré sa spolu hrali a počúvali rozprávky.
