Už dávno tomu je, keď v jednom kráľovstve vládol starý kráľ, a ten mal prekrásnu dcérku, o ktorej si rozprávali ľudia v celom kráľovstve. Princezná si svojej mladosti a krásy užívala – spievala a šantila so svojimi kamarátmi na kráľovskej záhrade.
Za horúcich letných dní chodila najradšej sama k lesu, kde sa pod starou lipou hrávala so svojou zlatou guľou. Pri starej lipe sa trblietala priezračná studnička, ku ktorej sa princezná posadila a zahľadená sa do nej pozerala. Voda bola krásne číra, ale princezná nikdy až na dno nedovidela.
Keď sa na studničku už dosť vynadívala a čírej, studenej vody sa napila, začala si pohadzovať zlatou guľou. Vyhadzovala ju do výšky, až guľa odrážala slnečný svit a krásne sa blyšťala. Bola to jej najmilšia hračka. Guľa jej však vykĺzla z ruky, spadla vedľa nej, odrazila sa a žblnkla do vody. Princezná priskočila k studni a ešte zahliadla vo vode zlatý svit, ale čoskoro sa stratil. Guľa klesala hlbšie a hlbšie, až na samé dno. Snáď je studňa bezodná, pomyslela si princezná a dala sa do náreku.
„Čo sa ti stalo, princeznička? Nariekaš tak, že by sa aj kameň nad tebou zľutoval,” počula za sebou hlas. A pretože pre slzy nevidela, kto ju volá, utierala si oči a obzerala sa.
Z vody vystrčil hlavu veľký žabiak, vytreštil na princeznú oči a utešoval ju:
„Neplač, princeznička, neplač.”
„To si ty, starý žabiak?” čudovala sa princezná. „Veď by som neplakala, keby som nestratila zlatú guľu. Hrala som sa s ňou a spadla mi do studničky.”
„Do studničky?” spýtal sa žabiak. „A čo mi dáš, keď ti tvoju zlatú guľu prinesiem?”
„Čo len budeš chcieť, milý žabiak,” usmiala sa princezná. „Šaty, perly, drahokamy, alebo by si chcel radšej moju zlatú korunku?”
Žabiak odpovedal:
„Nestojím o tvoje šaty, perly a drahé kamene, ani o zlatú korunku. Ale ak ma budeš mať rada, ak sa chceš so mnou spriateliť a dopriať mi, aby som s tebou sedel pri stole, jedol z tvojho taniera, pil z tvojho pohára a spal v tvojej posteli, potom sa ponorím do studne a zlatú guľu ti prinesiem.”
„Prines, prines,” žadonila princezná. „Sľubujem ti všetko, čo by si rád, len už mi prines moju milovanú guľu.”
Pritom si však myslela: Čo len ten hlúpy žabiak rozpráva? Žaba patrí do vody. Kto kedy počul, aby žaba jedla z taniera!
Žabiakovi stačilo, že princezná sľúbila. Zmizol pod hladinou a za chvíľku vyplával so zlatou guľou v ústach, ktorú potom hodil do trávy. Princezná radosťou poskočila, keď guľu uvidela. Zdvihla ju, maznala sa s ňou, smiala sa a bežala k zámku – a na žabiaka radšej zabudla. Ten sa smutne vrátil do studne.
Druhý deň sedela princezná s kráľom a dvornými pri stole a všetci jedli kráľovské dobroty. Po chvíli sa na schodisku ozvalo: pať, pať, pať. Všetci spozorneli a načúvali. Ozvalo sa žabie volanie. Žabiak princeznú žiadal, aby mu splnila, čo sľúbila.
Od vtedy sa žabiak od princeznej nepohol. Museli spolu jesť a piť. Keď sa najedol a napil do sýtosti, chcel od princeznej, aby ho odniesla do postele. Tá sa rozplakala, nechcela vziať studeného žabiaka do ruky. Princezná si ľahla do postieľky a namiesto toho, aby žabiaka vzala bližšie k sebe, mrštila s ním všetkou silou o stenu a zvolala:
„Teraz dáš pokoj, ty hnusná ropucha!”
Na podlahu však nedopadla mŕtva žaba, ale živý mladý princ s nádhernými očami. Rozprával jej, ako ho zakliala zlá čarodejnica. Vyslobodiť zo studničky ho mohla len princezná, ktorá by splnila jeho želanie.
Rozprávali si celú noc, až vonku začalo svitať. Až keď zahrčal kočiar, pozreli sa z okna. Do nádvoria zámku vošiel kočiar ťahaný ôsmimi belušmi s bielymi chocholmi na hlavách. Vzadu stál na kočiari princov najvernejší sluha Imrich, ktorý ich odviezol do kráľovstva.
