Bol raz jeden les a pri ňom v obrovskej hromade lístia žila ježia rodinka. Malý ježko im však robil starosti. Ježkovia totiž chodia von hlavne v noci, za tmy, a tento malý ježko chodil hlavne neskoro popoludní, kým nebola tma. A viete prečo? Pretože sa bál tmy. Raz však úplne zabudol na čas a vydal sa na dlhú prechádzku.
Slnko pomaly zapadalo, keď si malý ježko spomenul, že sa zatúlal až na druhý koniec lesa. Veď to domov nestihne za svetla, zľakol sa. Ako najrýchlejšie vedel, rozbehol sa späť. Ale ježkovia nie sú žiadni rýchlici. Slniečko stihlo zapadnúť za obzor a ježko bol stále ďaleko od domova.
Ježko si pomaly dupal lístím, na cestu už pomaly nevidel.
„Pomóc, ja sa bojím!“
„Hú, hú, neboj sa,“ volala sova z vetvy vysoko na strome. „Noc je krásna.“
„Nie je, je škaredá, tmavá a strašidelná,“ plakal ježko.
„Poď za mnou, ukážem ti cestu na čistinku,“ ponúkla sa sova a zletela pred ježka.
Ako sľúbila, letela nízko nad zemou a ukazovala ježkovi cestu na čistinku. Tam už taká tma nebola.
Vlastne tam bolo celkom dobre vidieť. Na nebi totiž svietil mesiac v splne a okolo neho sa trblietali hviezdy.
„Jú, to je krásne,“ podivil sa ježko a pozeral na nebo na tú nádheru. „Ale ja musím ísť domov cez tmavý les, tam sa mesiačik ani hviezdičky cez husté vetvy smrekov neprežiaria.“
„A kde bývaš?“ ozvali sa tenké hlásky. Ježko sa rozhliadal, ale nikde nikoho nevidel. Len mu okolo uší bzučali malé mušky.
„V hromade lístia na druhom konci lesa,“ povedal smutne ježko.
„Tam síce netrafíme, ale v polovici lesa je krásny rybník. Poď za nami, dovedieme ťa tam.“
„Ale ja nikoho nevidím. Kde ste? A kto ste?“
Zrazu sa medzi stromami rozsvietilo niekoľko žiarivých bodiek.
„My sme tu, sme svetlušky.“
„Jé, vy ste krásne,“ obdivoval ich ježko a nechal sa ich svetielkami viesť cez tmavý les.
Pri rybníku bolo skutočne veľmi pekne. Mesiac aj hviezdy sa v jeho hladine odrážali, svetlušky poletovali okolo spiacej kvetiny a žaby tu kvákali svoju nočnú pieseň.
„Vždy som si myslel, že je v noci len tma a ticho. Nikdy ma nenapadlo, že noc môže byť taká krásna,“ vzdychol si ježko. „Ešte ma ale čaká kus cesty domov.“
Nad hlavou sa ježkovi mihol netopier.
„Viem, kde bývaš. Môj domov je neďaleko od toho tvojho,“ šepkal netopier a vyviedol ježka na kraj lesa.
„Ďakujem vám, kamaráti! Tu som doma! Tam už vidím hromadu lístia, v ktorej máme domček,“ radoval sa ježko a dupkal si to k domovu.
Než ale zaliezol do lístia, ešte naposledy sa pozrel na hviezdne nebo, na mesiac a na svetlušky v diaľke.
„Sova mala pravdu, noc je skutočne krásna a čarovná. Oveľa zaujímavejšia než deň, ten už veľmi dobre poznám. Od dneška už budem chodiť von ako ostatní ježkovia – v noci.“
