Hlboko v lese, kde spev vtákov znie ako pieseň a stromy šepkajú svoje príbehy vetru, žili štyria verní kamaráti – líška Eliška, ježko Brčko, sova Rozka a zajko Chrumko. Všetci spolu strážili starý, zamknutý kufor, ukrytý v dutine veľkého duba uprostred lesa. Nik z nich nevedel, čo sa v ňom skrýva. Bol tam už dávno, ešte skôr, než sa narodili, a vždy sa hovorilo, že v sebe ukrýva veľký poklad.
„Možno sú tam kúzelné orechy,“ dúfal Chrumko. „Alebo staré lesné tajomstvá,“ hádala sova Rozka. „Či vzácne semienka, čo zachránia les, keď príde zlé sucho,“ zamyslela sa líška Eliška. Nikdy ho však neotvorili. Vedeli, že poklad treba chrániť – nie zo zvedavosti, ale z úcty a dôvery, ktorú im zverili lesní predkovia.
Jedného večera, keď už slnko zaliezalo za kopce a v lese zavládol pokoj, do neďalekého krovia sa vplížili dvaja zbojníci. Volali sa Ferko a Dano. Túlali sa krajinou a hľadali, kde by mohli niečo uchmatnúť. Počuli od starej vrany, že v tom lese sa vraj ukrýva poklad – „pravé zlato a drahokamy“, chválila sa. „To bude náš,“ zašomral Fero a pretrel si ruky. „Zvieratá? Tie nás nezastavia,“ smial sa Dano.
V noci sa priplížili k veľkému dubu, no ešte skôr, než sa k nemu dostali, sova Rozka ich zbadala z vrcholu stromu. Hneď zobudila ostatných. „Zlodeji! Idú k pokladu! Musíme konať!“ zahučala naliehavo. „Spolu to zvládneme,“ povedala líška a rýchlo vymyslela plán.
Najprv sa Brčko odkotúľal dolu chodníkom a nastražil pascu – vetvičky prekryl lístím a pod nimi ukryl pichľavé gaštany. Fero sa do nej rovno chytil a vykríkol: „Au! Kto mi tu nastražil ježkov?!“
Kým sa spamätával, sova Rozka začala strašidelne húkať z rôznych smerov. Jej hlas sa odrážal medzi stromami a zbojníci sa točili dokola ako na kolotoči. „Duchovia! V lese straší!“ vykríkol Dano a schoval sa za Fera.
Potom nastúpila líška Eliška. Ticho ako tieň sa prikradla a viedla ich falošnou cestičkou do húštiny plnej žihľavy. Záver prišiel, keď sa zrazu objavil zajko Chrumko, celý zamotaný do deky, že vyzeral ako lesný duch. Vyletel spoza krovia a zakričal: „Kto ruší pokoj pokladu, bude naveky blúdiť v lese!“
Fero a Dano pustili klobúky, vreskli ako deti a utekali, čo im nohy stačili. Bežali tak rýchlo, že ešte aj jeleň ich ledva predbehol. Zvieratká si vydýchli. „Spolu sme silní,“ povedala Eliška. „A múdrejší než dvaja hlupáci,“ dodal Brčko. Odvtedy sa už žiadny zlodej neodvážil do lesa. A poklad ostal neotvorený, ako mal. Pretože najväčším pokladom bolo priateľstvo, dôvera… a les sám.
