Už je to dávno, keď na rohu ulice žil starý pán vynálezca. Dnes by ste ten dom už len ťažko našli. A ani pána vedca by ste nenašli. Bol to veľmi múdry a vzdelaný starý pán. Ten pán žil vo svojom dome celkom sám.
Doma mal veľkú pracovňu, kde kedysi pracoval a tvoril, a hneď vedľa nej bol sklad plný rozmanitých súčiastok. A pretože pánovi vedcovi chýbala spoločnosť, rád chodil na prechádzky medzi ľudí.
Pán vedec bol vždy milý a usmievavý a ľudia z okolia sa s ním radi zhovárali. Náš vynálezca tiež miloval deti a rád pre ne vymýšľal všelijaké zlepšováky. A deti mali rady zase jeho. Často ho vídali na jeho obľúbenej lavičke pred domom, kde sa vyhrieval na slniečku a dali sa s ním do reči. Rozprávali sa s ním o všeličom možnom a zverovali sa mu, aké hračky by sa im páčili, čo všetko by tie hračky mohli vedieť, aké vynálezy by im mohli pomôcť, a sťažovali sa, prečo na niektoré práce neexistujú nejakí pomocníčkovia.
To však netušili, že má pán vedec vo svojom veľkom sklade zbierku niekoľkých nevyužitých robôtikov, rôzne veľkých a rôzne rozrobených.
Predtým na nich pracoval, ale žiaľ ich pre kopu inej práce nikdy nedokončil. Teraz však mal času nazvyš.
A tak, keď pán vedec počul od detí všetky ich nápady a keď videl ich rozžiarené očká, keď o tých nápadoch rozprávali, chýbalo už len máličko. Od nápadu k činu chýbal už len krôčik.
Pán vedec sa nad každým nápadom detí sústredene zamýšľal a za krátky čas prichádzali na svet celkom noví robôtikovia, ktorí nielenže pomáhali deťom a robili im radosť, ale šetrili prácu a čas aj ich rodičom.
