Zimné dni uplynuli ako voda a posledný sneh slniečko už dávno rozpustilo. Jeho lúče hriali čoraz viac a prebudili všetky zvieratká, ktoré cez zimu spali. A tie, ktoré nespali, vybiehali na slniečko tiež, aby si zohriali telíčka. Vtáčiky naladili jarné noty a spievali ostošesť. Jar zase prišla.
To by chcelo poriadnu oslavu, napadlo lesné zvieratká. A tak sa rozhodli, že spoločne oslávia príchod jari.
„Ako to ale urobíme? Kto to pripraví?“ pýtal sa zajac.
„Všetci musia niečím prispieť, aby bola oslava dokonalá,“ odpovedala múdra sova.
A tak sa zvieratká rozbehli do všetkých kútov lesa a začali zháňať, čo by na oslavu doniesli.
Zajac vytiahol zo svojich zásob mrkvy a priniesol ich na čistinku, kde už veveričky prestierali zelený mach na veľký peň. Samy priniesli niekoľko orieškov. Jeleň s laňou priniesli vodu, aby mali všetky zvieratká čo piť. Včielky doniesli trošku medu a jašterice nosili drobné kvietky sedmokrások a snežienok, aby to tam pekne vyzdobili.
Medveď sa postaral o zábavu. Priniesol hromadu najrôznejších vecí – ďalekohľad, mobil, ceruzku a papiere, rukavice, kľúče a zelený klobúk. Zvieratká sa už tešili, akú zábavu s tým všetkým zažijú.
„Kde si to vzal, medveď?“ divila sa líška, ktorá ešte nič nepriniesla.
„Tam pri čihadle. Poľovník tam zabudol batoh. Uvidel srnku, rozbehol sa za ňou a batoh tam zostal. Tak som si ho požičal,“ povedal medveď.
Keď mali zvieratká nachystané jedlo, pitie aj ozdoby, zišli sa všetky na čistinke. Prileteli aj vtáčiky, ktoré sa rozhodli za pár zrniek zabezpečiť hudbu. A tak sa striedali a nádherne spievali svoje jarné piesne. Na oslavu prišla aj líška. Chcela ochutnať z hostiny, ale sova hovorí: „Ty si, líška, ničím neprispela. Nič si nepriniesla, s ničím si nepomohla, tak s nami hodovať nemôžeš.“
„Ale ja nič nemám ani nič neviem,“ povedala smutne líška.
„Určite vieš niečo, čo ostatní nevedia,“ povedala sova.
„Poznám veľa veselých príhod o líškach,“ usmiala sa líška.
„No vidíš. Čo keby si nám nejaké porozprávala? Veď na oslavu patrí nielen jedlo, ale aj smiech.“
A tak mohla oslava pokračovať. Všetky zvieratká sa veselili. Bola to veľmi krásna oslava, pretože každé zvieratko na nej malo svoj podiel, každé ju nejakým spôsobom pomohlo vylepšiť. Niekto jedlom, niekto vodou, medveď zábavnými vecami a líška priniesla smiech v podobe svojich poviedok.
Napríklad táto líščia poviedka sa zvieratkám veľmi páčila. Bola o starom lišiakovi, ktorý chodil cez zimu spať k jednej babičke do chalúpky.
„Vždy keď tam prišiel,“ rozprávala líška, „babička ho pohladila a nasypala mu do misky jedlo. Lišiakovi sa to celkom páčilo, ale nakoniec tam prestal chodiť. Nepáčilo sa mu, že mu babička hovorí Micinko.“
Zvieratká sa smiali, až sa za brucho chytali. To však ešte nebol koniec príhody.
„Lišiak potom chodil na zimu prespávať k jednému poľovníkovi. On teda horšie videl, okuliare stále niekde zabúdal, a tak si starý lišiak veľmi nepomohol. Poľovník mu hovoril Brok a tlačil ho do psej búdy, pretože si ho plietol so svojím psom.“
Na to sa prihlásil zajačik.
„Môžem vám dať hádanku?“
„Ale iste, zajačik,“ pokynula mu sova krídlom, aby hovoril.
„Viete, kedy sú zajace špinavé a smrdia?“
Nikto nevedel. Zajačik im to musel prezradiť.
„No predsa keď dôjde medveďovi toaletný papier.“
A tak oslava skončila vo veselej nálade. Zvieratká po sebe čistinu upratali a boli rady, že žijú v tak krásnom lese, kde si všetci pomáhajú a spoločne sa radujú zo života.
