Pán Hrdlička žil v malom domčeku sám. A bolo mu samotnému smutno. Preto si povedal, že si zaobstará kamaráta. Niekoho, kto by s ním mohol chodiť aj von na prechádzku. Išiel sa teda pozrieť do obchodu, kde predávali domáce zvieratká.
Pánovi Hrdličkovi hneď ako prvé padli do oka rybičky. Ale či by rybičky mohli chodiť s ním na prechádzku? Tiež by im ťažko nasadzoval obojok a ani pomaznať by sa s nimi nemohol. Hľadal teda iného kamaráta.
Že by jeho kamarátom bolo morča? Obojok s kšírkami morčatá nosia. Ale svižná prechádzka? Na to majú morčatá krátke nožičky a asi by nechceli chodiť s pánom Hrdličkom tam, kam chce on. Pán Hrdlička teda hľadal ďalej.
Uvidel malé šteniatko. Hneď sa doňho zamiloval. To bude ten pravý kamarát na prechádzky a na maznanie, zaradoval sa pán Hrdlička. Hneď si šteniatko kúpil a odniesol domov.
Lenže také malé šteniatko, to nie je len tak. Šteniatka sa chcú stále hrať a potrebujú hračky. Na tie pán Hrdlička zabudol, a tak sa stalo, že hneď druhý deň mu šteniatko rozkúsalo vankúš.
„Aj ty malý darebák,“ povedal pán Hrdlička. Hneval sa, ale pritom sa usmieval. Veď je to len hlúpe šteniatko.
Vyrazil do obchodu, aby si kúpil nový vankúš.
Keď prišiel domov s vankúšom, našiel rozkúsanú perinu.
„Mal som si ju tam kúpiť rovno tiež, ty môj darebáčik,“ povedal psíkovi, pohrozil mu zľahka prstom a vyrazil znovu do obchodu po perinu.
Keď sa vrátil domov, skočil do postele, šteniatko sa k nemu pritúlilo a tak spolu spali.
Deň za dňom išli a malé šteniatko rástlo. Pán Hrdlička si toho všimol, keď k nemu šteniatko vyskočilo jedného večera do postele. Nohy postele zavŕzgali a zlomili sa. Psík pekne prospieva a rastie, pochválil si pán Hrdlička.
„Zajtra ťa vezmem na dlhú prechádzku, aby som ťa unavil, a naučím ťa chodiť pri nohe,“ sľúbil pán Hrdlička psíkovi, poškrabal ho za uchom a zaspal.
Na druhý deň naložil šteniatko do auta a vyrazil na okraj mesta, kde bola lúka a les. Šteniatko malo veľkú radosť. Vybehlo z auta, a pretože už to bolo veľmi veľké šteniatko, ťahalo za sebou pána Hrdličku na vodítku tak, že mu pán sotva stačil.
„K nohe, k nohe,“ volal pán Hrdlička.
Ale šteniatko je šteniatko. Vyrazilo vpred ako traktor. Pán Hrdlička by chcel ísť inou cestou, ale šteniatko si ide tvrdohlavo, kam chce. Pán Hrdlička pozerá, tento strom už minuli minimálne štyrikrát. A po piatykrát – veď to je ten istý strom. No áno, veď to šteniatko chodí ako na kruhovom objazde – stále dokola! Čo je toto za prechádzku?
„Ku mne a pomaly k lesu,“ zvolal pán Hrdlička a jemne potlapkal psíka po zadku.
Psík vyvalil oči a ako splašený kôň sa rozbehol na lúku. Pretiahol pána Hrdličku krovinami a bežal stále ďalej. Pán Hrdlička sotva stíhal nohami, aby psíkovi stačil.
Okolo išla susedka s dievčatkom.
„Jé, pozri, mamička,“ hovorí dievčatko. „Tam letí Hrdlička.“
„Kde?“ pozerá sa mamička na oblohu.
„Ale nie na nebi, tam, za psíkom na vodítku letí pán Hrdlička, náš sused.“
Pán Hrdlička im stihol sotva zamávať a už zmizol za psíkom v húštine. Za ním na nich čakala obrovská bahnitá mláka. Psík v nej konečne zastavil a začal sa váľať v bahne.
„Kúpil som asi prasa oblečené do psieho kožucha,“ posťažoval si pán Hrdlička sám sebe, keď sa vydýchal.
Psík bol už spokojný. Až k autu šiel ukážkovo a poslušne pri nohe. Ale on aj jeho pán boli celí od blata.
Keď došli domov, pán Hrdlička umyl auto. Potom umyl psíka. A potom ešte seba. Večer bol taký unavený, že padol do postele a zaspal. Ale bol veľmi rád, že má takého veselého kamaráta, že nie je sám, a že sa s psíkom rozhodne nenudí.
A psík? Toho sa podarilo tiež unaviť. Ležal pri pánovi Hrdličkovi a ešte mrskal zo spánku nohami, ako sa mu snívalo, že je zase na prechádzke so svojím milovaným páničkom.
