Bola hlboká zima, všade plno snehu. V medveďom brlohu bolo počuť hlasné chrápanie. Medvede spali zimným spánkom. Ale čo to? Niekto zažmurkal do tmy, zívol si a pretiahol sa. Malý medveď vstával.
„Haló, vstávajte, kamaráti, chcem ísť von sa hrať,“ zakričal na ostatných spáčov z brlohu.
Medvede však spali tak tvrdo, že mu nikto neodpovedal. Malému medveďovi to nevadilo. Nájde si na hranie iného kamaráta. Možno jazveca alebo ježka, s tými sa hral na jeseň a bola s nimi veľká zábava.
A tak sa malý medveď vyhrabal von do snehu. Les vyzeral úplne inak, než si ho pamätal z jesene. Všetko bolo biele. Konáre stromov, tráva aj pne – na všetkom ležala biela studená prikrývka. Studený vietor čechral medvedíkovi chlpy na tele, že sa niekoľkokrát otriasol.
„Čo tu robíš, medvedík?“ začul nad sebou hlások. Bola to veverička, ktorá si práve lúpala oriešok na obed.
„Idem sa hrať s jazvecom,“ povedal medvedík.
„Ten spí,“ odpovedala veverička. „A ty by si mal tiež spať. Veď je ešte zima.“
„Prečo? Ja nie som unavený.“
„Pretože je zima a nikde nenájdeš nič na jedenie,“ vysvetlila veverička.
„Ja ale nemám hlad. Chcem sa s niekým hrať.“
A tak medvedík vyrazil k nore, kde býval jazvec. Zaklopal na peň nad norou a zvolal: „Kamarát, vstávaj a poď sa hrať!“
Ale z nory sa ozývalo len hlasné: „Chr, chr, chr.“
„Ach jaj, on tiež spí. Tak sa pôjdem pohrať s ježkom,“ povedal si medvedík.
Preskákal niekoľko pňov a zasnežených kríkov až k obrovskej hromade lístia.
„Hej, ježko, poď sa hrať,“ volal medvedík do kopy lístia.
Ale z kopy lístia sa ozývalo len hlasné odfukovanie a funenie. Ježko spal tvrdým zimným spánkom.
„Ach jaj. S kým ja sa len budem hrať?“ hovoril si medvedík.
Smutne sa túlal lesom a začal mať hlad. Kde by zohnal niečo na jedenie? Dostal chuť na maliny. Tie rástli predsa na medzi pri lese. Hneď sa tam rozbehol. Ale malinové výhonky boli bez lístia, suché a zapadané snehom. Nikde ani malina.
Bežal okolo zajac.
„Medveď, medveď, ty si popleta,“ hovorí zajac. „Ty musíš spať, pretože v zime žiadne jedlo nezískaš.“
„Tak prečo ty tiež nespíš?“ pýtal sa medveď.
„Ja si robím zásoby. Nanosím si toho toľko, že cez zimu môžem behať vonku a všetko, čo potrebujem, mám doma. Ty by si toho ale musel nanosiť veľa, tak veľký brloh nemáte. Preto medvede cez zimu spia. Na jeseň jedia veľa, aby ich jedlo vydržalo hriať celú zimu. Nesmú sa budiť, to potom majú hlad a nič nezískajú,“ vysvetľoval zajac.
„Ja ale nezaspím, keď mám hlad,“ fňukal malý medveď.
„Ja sa s tebou podelím. Naješ sa a pôjdeš zase pekne spať.“
Zajac vzal medveďa k sebe na návštevu, dal mu najesť a potom ho odprevadil k medvediemu brlohu.
„Tak dobrú noc, ty malý popleta. A stávaj až na jar,“ povedal zajac medveďovi a dal mu pusu na čielko, aby sa mu dobre spalo.
Medveď zaliezol späť do vyhriateho brlohu. Všetky ostatné medvede stále tvrdo spali a hlasno chrápali. Medveď si zívol, stočil sa do klbka a zavrel oči. Ani nevedel, ako zaspal.
A keď sa prebudil, ostatné medvede vstávali tiež. Bola tu jar. Hurá, ide sa vstávať! Vonku na neho určite čakajú jazvec s ježkom, aby sa mohli spolu v lese hrať.
