Tentokrát sa vesmírna raketa kocúrika Robina dostala až k planéte Ham. Kocúrik Robin sa rozhodol planétu preskúmať, pretože o nej počul, že je to planéta plná jedla.Pristál teda s raketou na povrch planéty. Bolo tam veľmi pekne – zelená trávička, plno stromov, modrá obloha a priezračné potôčiky a rybníky.
A malá dedinka hneď neďaleko. Keď však Robin prišiel bližšie, uvidel, že dedinka je skutočne malá. Drobučké domčeky pripomínali skôr hračky pre deti než domy, v ktorých bežne žijú ľudia. Ktože tu asi býva?
„Zdravím obyvateľov planéty Ham! Som astrokocúrik Robin a hľadám tu niečo dobré na zjedenie,“ zakričal na celú dedinu.
Z domčekov sa na neho vyhrnuli malé párky a klobásky. Kocúr sa mlsne oblizol a hneď začal párky a klobásky jesť. Akonáhle to oživlé údeniny uzreli, utekali rýchlo k svojmu kráľovi.
„Pán kráľ, v dedine vyčíňa kocúr a je našich občanov,“ žalovala klobáska. „Pozrite, aj mňa nakúsol. Pozrite, tu na konci.“
Pán kráľ Jelito II. sa zamračil.
„Pošlite na neho vojsko!“ rozkázal.
Zatiaľ čo sa Robin napchával párkami, vypochodovalo z hradu vojsko fašírok s vidličkami a nožíkmi.
„Fašírky mám zo všetkého najradšej,“ oblizol sa kocúr, skočil medzi vojakov a prehĺtal jednu fašírku za druhou.
Vojaci odhadzovali svoje príborové zbrane a utekali ku kráľovi.
„Pán kráľ, ten kocúr nám zjedol skoro celú armádu! Čo budeme robiť?“ pýtal sa vystrašený generál Uhorka, ktorý jediný kocúrovi nechutil a vďaka tomu unikol.
„Musíme vyrobiť bojovníka, ktorého nezožerie. Rýchlo, utekajme do špajze,“ prikázal kráľ Jelito II. a vyrazil v čele svojich dvoranov po schodoch do prízemia hradu, kde bola špajza.
Kocúrik Robin bol už napchatý na prasknutie. Toľko dobrého jedla, čo samo chodí priamo do tlamy, to ešte na žiadnej planéte nevidel. Tu sa mu veľmi páčilo. Ľahol si do tieňa pod strom, aby si po jedle oddýchol. Ale čo je to za dunivé zvuky? Ako keby tadiaľ dupal slon.
Nebolo to slon. Bol to vysoký bojovník, ktorý na prvý pohľad nevyzeral veľmi na zjedenie. Vyzeral skôr ako robot. Akonáhle prišiel bližšie, Robin spoznal, že to nie je robot. Ten bojovník bol zložený zo samých konzerv a s rachotom sa blížil k nemu.
Robin vyštartoval, aby toho nepriateľa uhryzol, ale akurát si o neho skoro vylomil zuby. Čo teraz?! Radšej rýchlo preč do rakety, povedal si Robin.
Kocúr dobehol k rakete, ale ejha! Robin sa nedokázal pretiahnuť úzkymi dverami dovnútra. Mal príliš veľké a prejedené brucho.
Nezostalo mu nič iné, než pred konzervovým rytierom utekať. Ale ako prejedený Robin behal sem a tam, čoskoro mu zase vytrávilo, brucho mu splaslo a on bol zase akurát. Dobehol k rakete, aby vyskúšal, či sa už zmestí do dverí. A áno, tentokrát sa Robin krásne pretiahol, naštartoval raketu a odletel z planéty Ham preč. Plechový rytier zostal len tupo zízať, ako raketa stúpa hore do vesmíru.
„Uf,“ hovoril si Robin. „To bolo o chlp. Tým končím s prejedaním. A budem so sebou nosiť otvárač na konzervy, keď je niektoré jedlo tak nedobytné a neodbytné.“
