V jednej chudobnej chalúpke žila láskavá matka so svojím synom. Život im neprial, a tak často nemali ani na tanier teplej polievky. Jedného dňa došlo aj posledné polienko do kachlí, a tak žena požiadala syna, aby zašiel do lesa pre nejaké roštie. Chlapec neváhal a hneď sa vydal na cestu.
Vrhol sa do práce s pilnosťou včielky – zbieral každú suchú vetvičku, každé drievko, až mu z čela tiekli kvapky potu. Čoskoro mal na chrbte obrovskú kopu dreva a ponáhľal sa domov, aby matka nemusela dlho čakať. Cesta domov s takýmto nákladom sa zdala nekonečná, a chlapcovi škrčalo v bruchu od hladu. Vtom sa pred ním objavila drobná stará pani s ošľahanou, vráskavou tvárou. Pri nohách mala poleno dreva a slabým hlasom si posťažovala, že už nemá silu ho doniesť domov.
„Synček,“ obrátila sa na neho, „pomohol by si starej žene?“
Chlapec na chvíľu zaváhal: „Sám mám ťažký náklad a mama na mňa čaká.“
Stará pani smutne odpovedala: „Tvoje nohy sú mladé a silné. Keď mi pomôžeš, určite sa vrátiš včas a ja ti dám niečo, čo ti vynahradí námahu.“

Hoci pochyboval, čo by mu mohla chudobná babička ponúknuť, zľutoval sa nad jej bezmocnosťou. Položil svoju kopu na zem, zobral si jej náklad na chrbát, a vybrali sa k jej chalúpke. Cesta bola krátka a čoskoro stáli pri malom domčeku. Kým chlapec ukladal drevo, stará pani zmizla vo vnútri. O chvíľu sa vrátila s bielym brezovým prútikom v ruke.
„Si dobrý a súcitný,“ povedala vážne. „Za tvoju dobrotu ti darujem tento brezový prútik. Zasaď ho, staraj sa oň, a prinesie ti bohatstvo.“
Chlapec poďakoval, hoci si nebol istý, na čo mu obyčajný prútik bude. Vrátil sa aj s prútikom k svojej kope dreva, a vydal sa na cestu domov. Únava však bola silnejšia ako on, preto si sadol na mach, prútik zapichol do zeme a zaspal.
Keď sa prebudil, slnko sa už skláňalo k obzoru. Namiesto prútika pred ním stál nádherný strom, ktorého vetvy sa prehýbali pod ťarchou zlatých listov a trblietavých plodov. S úžasom ich začal zbierať, až kým nepozbieral všetko. Domov niesol plné vrece zlata.
Medzitým matka netrpezlivo vyzerala syna z okna. Keď ho videla prichádzať bez dreva, ale s tajomným úsmevom, rozčúlila sa: „Celý deň si sa potuloval a vraciaš sa s prázdnymi rukami?“
Chlapec ju však upokojil: „Nezúfaj, mamička. Pomohol som starej žene a ona mi za to darovala čarovný prútik.“ S týmito slovami vysypal na stôl zlaté plody a listy, až celá izba zažiarila.
Od toho dňa už nikdy nepoznali biedu. Žili v hojnosti a šťastí, a chlapec nikdy nezabudol, že láskavosť a ochota pomáhať sa nakoniec vždy oplatia.