Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden zámok. V tom zámku žil starý kráľ, ktorý mal jednu dcéru. A tá dcéra mala špeciálny dar – vedela ovládať počasie. Princezná si chránila svoj dar a dlho nechcela žiadneho muža.
Kráľ si ju však jeden večer zavolal k sebe a povedal:
„Drahá dcéra, ako to už chodieva, ja som už starý, chorľavý, a nechcem, aby si na tomto svete ostala sama. Preto, aby som mohol odovzdať svoje kráľovstvo do tvojich rúk, musíš si nájsť nejakého poriadneho muža, ktorý bude dobrým kráľom. Avšak vyberaj múdro.“
Princezná nebola nadšená, avšak vedela, že otcove slovo musí poslúchnuť. A tak celé dni a noci nespala, aby vymyslela plán na svojich pytačov a preverila si ich. Práve už bola nachystaná, keď do zámku došiel princ z neďalekého zámku. Uklonil sa princeznej a predstavil sa:
„Vzácna princezná, ja som princ Eduard z vedľajšieho kraja. Mám ten najšťastnejší ľud a naša krajina i zámok sú bohaté. Dlho som čakal, kedy nastane tento deň, lebo krajšej ženy nikde vo svete niet. Preto som vás prišiel požiadať o ruku a urobím čokoľvek, čo bude treba, aby som vás získal.“
„No ak ste taký nebojácny a hodný byť silným vládcom, mám pre vás úlohu. Ďaleko za morom je ostrov, kde rastie divoká ruža. Tá ruža je najvzácnejšia na svete. Lupene kvetov má modré a tŕne červené. Dám vám mapu a ak mi tú ružu prinesiete, moja ruka bude vaša,“ povedala princezná svoje požiadavky a princ prikývol. Princezná mu teda dala mapu a on sa vydal na dlhú cestu.
Eduard si povedal, že predsa to nemôže byť taká zlá cesta. Ale nečakal, aké nástrahy mu princezná pripravila. Nasadol na svojho tátoša a vydal sa cez vysoké hory. Ako cez ne prechádzal, vietor začal byť čoraz chladnejší a spustila sa silná fujavica. Princ sa čudoval, že by v jari začalo tak husto snežiť, a celý začal premŕzať. I koňovi sa išlo cez vrstvu snehu čoraz ťažšie, keď tu narazil na chalupu.
Povedal si, že skúsi požiadať o pomoc. Zaklopal na dvere a po chvíli mu otvorila malá babička.
„Pekne zdravím, babička. Ja som princ z neďalekého kraja a vybral som sa na cestu. Nerátal som však s takýmto počasím. Nemohol by som sa na chvíľu u vás zahriať?“ pozdravil babičku zdvorilo princ.
„Ale samozrejme, poďte dovnútra. Ešte zamrznete, mladý muž,“ riekla babička a pustila princa do svojej chalupy.
Princ sa tu ohrial, najedol a dokonca mu babka dala i starý kožuch z povaly. Princ poďakoval a vydal sa ďalej na cestu. Keď prešiel vysoké hory, opäť ho čakalo čosi nevídané. Za horami sa nachádzala dlhá, horúca púšť. Princ zo seba zhodil každý odev, ktorý mal, no horúčava sa nedala vydržať. Najviac by sa im hodila voda, no tá však nebola na dosah.
Tu sa stretli s akýmsi pútnikom, ktorý prechádzal okolo nich.
„Pekný deň prajem. Som princ z ďalekej zeme a vydal som sa na cestu do ďalekých končín. Nerátal som však, že ma bude čakať takáto horúčava, a tak nemáme dostatok vody. Nenašlo by sa u vás aspoň pár kvapiek, nech tu nezahynieme?“ spytoval sa zdvorilo princ a pútnik prikývol.
„Veru, mám tu dostatok vody, a tak ti pár fliaš dám. Na výmenu by sa mi však hodil tvoj kožuch. Ja som na ceste do krajín, kde je príliš chladno,“ povedal pútnik, a tak s princom spravili tento obchod.
Keď vďaka pútnikovi sa princ s tátošom dostal na koniec púšte, vyzeralo to, že už sú blízko miesta, kde majú nájsť princezninu divokú ružu. Už ich čakala iba cesta cez les, no spustil sa neľútostný lejak a búrka. Princ však povedal, že už nie sú ďaleko, a tak sa budú snažiť čo najrýchlejšie precválať k ruži.
Nejak to títo statoční aj zvládli a premočení sa dostali až na lúku, kde rástlo more modrých ruží s červenými tŕňmi. Princ ju odtrhol a už sa hnal späť do zámku. Cesta späť bola však oveľa podivnejšia. Lejak utíchol, púšť zmizla a hory boli zase slnečné. Po príchode na zámok sa uklonil pred princeznou a podal jej ružu, ktorú si zažiadala.
„Statočný si ty, princ. Veru, zvládol si mráz, horúčavy i najsilnejšiu búrku. Verím tomu, že mi budeš dobrým mužom, a preto si zaslúžiš moju ruku,“ prehlásila princezná a onedlho bola svadba. Otec sa potešil, že princezná našla lásku života, a všetci žili šťastne, ak nepomreli.
