Ahoj! Volám sa Rumelka a som jednorožec. Vlastne jednorožka, pretože som dievča. Dnes idem so svojím novým pánom do nového domova. Je to čarodej, ktorý má vo svojom čarovnom lese už dva ďalšie jednorožce. Veľmi sa na ne teším. Určite sa hneď skamarátime a budeme jedna veľká partia.
Keď sme prišli do čarovného lesa, hneď sa mi tam páčilo. Toľko krásnych stromov, machových kobercov a slnečných lúk! A tá nádherná dúha. Hneď som si povedala, že si z nej pôjdem odhryznúť. To predsa jednorožce milujú, okusovať dúhu. Nadšene som priskákala, ale keď som sa už chcela zahryznúť, ozval sa mi za chrbtom hlas.
„Nechaj tú dúhu, tá je naša.“
Trochu som sa zľakla. Otočila som sa a uvidela za sebou stáť jedného veľkého bieleho jednorožca s jemne namodralým rohom.
„Ahoj, ja som tu nová a budem tu bývať s tebou. Volám sa Rumelka.“
Jednorožec sa zamračil.
„Tu bývať teda nebudeš,“ hovorí. „Tu bývam ja, Azur a môj brat Karmínko. A ďalšieho jednorožca tu naozaj nepotrebujeme. Ešte k tomu dievča.“
„Ale ja som dobrá. Nebudem vám tu prekážať, naozaj nie. Mohli by sme byť kamaráti,“ rýchlo navrhujem.
„Ani omylom,“ zahrmí ďalší hlas. To prišiel druhý jednorožec. To bude asi Karmínko. Na rozdiel od jeho bračeka má roh krásne červený. „A opováž sa nám okusovať dúhu.“
A s tým obaja bratia odišli. Zostala som tu stáť sama, ale aj tak viem, že ma z diaľky pozorujú. Určite strážia, aby som im neokúsala ich dúhu. No to je teda malér. Nový domov a oni ma tu nechcú. Som z toho celá smutná. Ľahnem si na mach a premýšľam, čo teraz.
Neubehlo ani pár hodín a z mojich smutných myšlienok ma vyrušil krik.
„Pomóc! Azur sa chytil do pasce!“
Rýchlo vyskočím na nohy.
„Čo sa stalo?“ pýtam sa pribiehajúceho Karmínka. Vyzerá naozaj vydesene.
„Boli sme s Azúrom tajne behať mimo náš čarovný les. Ale Azur sa chytil do pasce, ktorú tam nastražili pytliaci. Ak ho rýchlo nedostanem von, prídu tam a odrežú mu roh!“
To je teda malér.
„Veď ma,“ prikážem Azurovi. Nič nenamieta a beží predo mnou tam, kde končí čarovný les.
Čoskoro sa pred nami otvorí lúka. A ja už počujem plač jednorožca uväzneného v jame. Snaží sa vyskočiť, ale je príliš hlboko. Čo teraz?
„Vydrž, Karmínko, niečo vymyslíme a dostaneme ťa von,“ volám za ním dole do jamy.
„Tak ale rýchlo, než dorazia pytliaci,“ kňučí Karmínko a vzlyká.
„Keď sa nám podarí do jamy dovaliť niekoľko kameňov, Karmínko sa dostane vyššie ako na schody a podarí sa mu vyskočiť von,“ napadá ma.
„To je dobrý nápad, tak rýchlo,“ súhlasil Azur a hneď sa rozbehol po kameň.
Bežím tiež a pomáham valiť kamene, z ktorých si Karmínko v jame stavia schody. Jama je dosť priestranná, aby po nich mohol pohodlne vyliezť von. Potrebujeme ich vážne veľa, ale Azur aj ja strkáme kamene, až sa nám z rohov dymí. A čoskoro sa skutočne podarí urobiť schodíky z kameňov a Karmínko rýchlo vystúpa k nám. Akurát včas, pretože začujeme zvuk motora auta, ktoré sa ženie sem.
Rýchlo mizneme do nášho čarovného lesa a zastavíme sa až pri dúhe.
„Rumelka, ty si tá najúžasnejšia jednorožka na svete. Veľmi ti ďakujem,“ hovorí Karmínko. Je rád, že je z tej hroznej pasce vonku.
„Áno,“ súhlasí Azur. „Od dneška už budeme jedna partia a môžeš zjesť z dúhy, koľko len budeš chcieť.“
„Áno, áno,“ pritakáva Karmínko. „A odpusť nám, že sme na teba boli takí škaredí. Teraz už budeme ťahať za jeden povraz.“
„A roh na to!“ zvolá Azur.
Spoločne o seba ťukneme našimi rohmi, to je u jednorožcov znak priateľstva.
Večer, keď zaspávame na machu, som taká šťastná, až mi iskrí roh. Azur a Karmínko sú moji noví kamaráti a určite nás spolu čaká ešte mnoho dobrodružstiev. Spoločne nás nič neprekvapí.
Dobrú noc!
