Bolo raz jedno kráľovstvo obklopené lesmi a jazierkami, kde žil mladý rytier menom Vojtech. Mal dobré srdce, miloval prírodu a často sa túlal krajinou, aby si prečistil hlavu a načúval spevu vtákov.
Raz popoludní, keď slnko pomaly kĺzalo k obzoru, došiel k jednému pokojnému jazierku. Tu zrazu uvidel tri labute, ako sa znášajú z neba. Len čo pristáli na brehu, otriasli sa a priamo pred jeho očami sa premenili na tri krásne panny. Ich krídla sa premenili na šaty také jemné, že vyzerali, akoby boli utkané z oblakov. Smiali sa, behali po brehu a nakoniec skočili do vody, kde sa veselo kúpali ako víly.
Rytier bol očarený. Ale najviac ho najmladšia z nich. Jej oči žiarili ako hviezdy a jej smiech mal v sebe niečo čarovné. Keď sa večer začal skláňať nad krajinou, panny vystúpili z vody, obliekli si svoje labutie šaty a odleteli späť do oblakov.
Vojtech však nemohol na tú krásu zabudnúť. Blúdil po lese, srdce mal plné túžby i smútku. Jeho matka si toho čoskoro všimla a vyzvala ho, aby jej povedal, čo ho trápi. Keď sa jej zdôveril, pohladila ho po vlasoch a povedala: „Synček, kúzlo bude ukryté v tých šatách z peria, o ktorých si hovoril. Počkaj, kým zase priletí, a zatiaľ čo sa bude kúpať, vezmi jej šaty. Potom zostane v ľudskej podobe a ty s ňou budeš môcť byť.”
A tak Vojtech opäť prišiel k jazierku a postupoval podľa matkinej rady. Po kúpeli dve z dievčat vzali svoje šaty, premenili sa na labute a odleteli. Ale tá tretia nemohla svoje šaty nájsť. Vojtech sa jej ukázal, priznal, že vzal jej šaty, že ju miluje a že si ju chce vziať. Dievča sa mu predstavilo ako Alina a prosilo ho, aby jej šaty vrátil, aby mohla odletieť: „Vráť mi moje perie, inak navždy stratím svoju dušu!”
Ale Vojtech, hoci mu srdce ťažil jej žiaľ, pevne povedal: „Nie, moja drahá. Zostaneš so mnou.”
Zahalil ju do svojho plášťa, odviezol na hrad a čoskoro sa vzali. Narodili sa im tri deti, jedno krajšie ako druhé, a zdalo sa, že šťastie bude večné.
Po nejakom čase však začala byť Alina smutná. Každý deň o čosi viac. Vojtech sa snažil zistiť, čo ju trápi. Na to mu odpovedala: „Milujem ťa, ale niekedy mi chýba nebo a moje sestry. Mohla by som len raz vidieť svoje labutie šaty?” Rytier, ktorý jej chcel urobiť radosť, šaty priniesol. Perie stále žiarilo, akoby v sebe skrývalo kúzlo. Len čo sa ho Alina dotkla, perie ju obklopilo, premenila sa na bielu labuť a odletela. Rytier Vojtech prepadol zúfalstvu, nejedol a nespal niekoľko dní, ale nakoniec namiesto nárekov rozhodol sa o svoje šťastie zabojovať. Vydal sa do sveta. Blúdil dlho a všetkých sa vypytoval, až ho cesta doviedla k jazeru, kde niekto zazrel nezvyčajné labute. Schoval sa tam a číhal.
Slnko už končilo svoju každodennú púť po oblohe, keď sa zrazu z neba zniesli tri labute. Zložili si šaty a premenili sa na krásne dievčatá. Potom, ako vošli do vody, zjavil sa Vojtech a vzal si do náručia troje labutie šaty. Dievčatá to uvideli a vykríkli.
„Nebojte sa, neprišiel som vám ublížiť. Alina, tebe i tvojim sestrám šaty vrátim, chcem len, aby si ma vypočula. Milujem ťa a mne i našim deťom chýbaš. Viem, že potrebuješ aj časť svojej slobody. Čo keby si sa vrátila so mnou na hrad? Tvoje šaty nebudú zamknuté vo veži v truhle, ale budeš ich mať v skrini. Keď pocítiš túžbu preletieť sa so svojimi sestrami, kedykoľvek si ich môžeš obliecť. Zároveň však nebudeš musieť odísť od svojej rodiny. Tvoje sestry sú na hrade samozrejme tiež kedykoľvek vítané.” Po tých slovách sa Vojtech pevne zahľadel do Alininých očí.
Alina vybehla z vody a objala Vojtecha. „Odpusť, že som od teba a detí odišla, ale túžba lietať ma zožierala dňom i nocou. Ak mi dávaš slobodu a môžem si kedykoľvek zalietať, rada sa s tebou vrátim na hrad.”
Vojtech jej vrátil šaty, rovnako aj jej sestrám. Tie si ich hneď obliekli a odleteli, Alina si ich však neobliekla a vyskočila na koňa za Vojtechom. Odvtedy bolo ich manželstvo šťastné, čas od času sa Alina obliekla do svojich labutích šiat a lietala nad kráľovstvom. Občas do kráľovstva prilietli dve krásne labute a len Vojtech s Alinou vedeli, že nie sú obyčajné.
Tým, že Vojtech daroval Aline slobodu a možnosť rozhodovať sa o svojom živote, ju získal späť navždy.
