Bolo krásne letné popoludnie a líška, ktorá si práve pochutnala na siedmich mladých havranoch, sa cítila spokojne a plná energie. Rozhodla sa, že si trochu zašantí na slnkom zaliatej lúke. Skákala, točila sa dokola a pri jednom kotrmelci náhodou zazrela v tráve malého slimáka, ako pomaly lezie po vlhkom steble.
„No to je ale rýchlochodec!” zachichotala sa líška posmešne. „Taký mrňavec s malinkatou ulitou, a už sa s tebou aj vietor bojí pretekať! Či ty vôbec vieš niekam dôjsť skôr ako za mesiac?”
Slimák vystrčil rožky, pokojne sa na ňu pozrel a povedal: „Keď si myslíš, že som taký pomalý, čo keby sme si dali preteky? Možno ťa prekvapím.”
Líška sa rozosmiala, až sa za brucho chytila. „Ty chceš súťažiť so mnou? To bude krátke predstavenie! Ale dobre, vyjdem ti v ústrety – cieľ bude tamto pri rieke.”
Slimák sa len tak mimochodom opýtal: „Nechceš náskok? Napríklad dĺžku tvojho chvosta? Aj tak ťa predbehnem.”
Líšku tá ponuka trochu zaskočila. „Ako by si ma mohol predbehnúť, keď sotva lezieš?” pomyslela si. Ale aj keď bola presvedčená o svojom víťazstve, súhlasila.
Obaja sa postavili na štartovaciu čiaru. Slimák sa nenápadne priplazil k líške a jemne sa zachytil špičky jej nadýchaného chvosta. „Tak pozor,” povedal slimák. „Tri, dva, jeden, štart!”
Líška vyrazila ako strela. Vietor jej hvízdal v ušiach, tráva sa jej mihala pod labkami a za okamih stála pri rieke. Víťazoslávne sa otočila, aby sa pokochala pohľadom na slimáka, ktorý by podľa jej predstáv mal byť ešte len na začiatku cesty. Lenže v tej chvíli prudko švihla chvostom – a slimák, ktorý sa na ňom pevne držal, bol vymrštený priamo cez rieku!
Keď líška nikde nevidela ani náznak pohybu, zavolala: „Tak čo, slimáčik, vzdávaš to? Už sa ani nepohneš?”
„Ale kdeže!” ozvalo sa z náprotivného brehu. „Ja som tu už dávno! Dokonca som stihol preplávať rieku, kým si dlho nešla.”
Líška zostala stáť s otvorenou papuľou. Nechápala, ako je to možné. Zahanbene sklopila uši aj chvost a ticho sa vytratila do lesa. Už nikdy nepodceňovala tých, ktorí vyzerali slabí alebo pomalí.
A slimák? Ten sa pobavene usmial a pomaly sa vydal ďalej – s vedomím, že aj tak malý, podceňovaný a nenápadný tvor môže niekedy v závode zvíťaziť nad favoritom.
