Malá morská panna Koral sa potulovala po dne oceánu. Nemala mnoho kamarátok, ale mala svoju vernú priateľku – malú rybku Trixie. Boli spolu naozaj všade. Koral ju našla v jednu upršanú noc. Trixie bola zapletená do sietí, ktoré sa povaľovali v oceáne a tak ju oslobodila. Bola vtedy ešte veľmi maličká, takže už s Koral ostala. Vychovávala ju najlepšie ako vedela a tak sa z nich časom stali najlepšie priateľky.
„Dnes je slávnostný deň Trixie, musíme sa na to poriadne pripraviť,“ povedala Koral. Rybka sa len usmiala a prikývla. Spoločne si vyberali šaty, ktoré si dajú. Celý čas sa rozprávali či už o škole alebo o bežných veciach. Dokázali sa spolu prerozprávať aj hodiny.
S úsmevom prišiel do ich izby kráľ morí – Oskar: „Už sa chystáte, dievčence moje?“ Obe pokývali hlavou na znak súhlasu a pokračovali ďalej v prípravách. Táto slávnosť sa konala raz za desať rokov. Veštci sa na ňu nesmierne tešili. Bol to deň, kedy sa všetci obliekli do slávnostného oblečenia, nahodili parádne účesy a ukázali sa tak v tom najlepšom svetle.
„Dnes budeme žiariť Koral,“ povedala nadšene Trixie. Obe boli krásne oblečené a jediné čo im ostávalo bolo sa namaľovať a urobiť si účes. Nezostávalo veľa času, ale stihli to výborne. Po celom morskom kráľovstve ich všetci vychvaľovali, nevedeli sa na ne vynadívať. „Som rád, že ste dnes všetci prišli. Je to pre nás veľká pocta, že sme sa tu mohli takto zísť. Ani som nestihol žmurknúť a desať rokov prešlo ako voda. Teším sa, že ste prišli a teraz sa môžeme naplno pustiť do osláv výročia vzniku tohto kráľovstva,“ prihováral sa všetkým kráľ Oskar. Z celej sily mu každý zatlieskal. Radovali sa, hodovali, zabávali sa, spievali až do druhého rána.
Okolo tretej v noci to už Koral a Trixie nezvládli a od únavy sa pobrali naspäť do svojej izby. Vedeli, že ráno to budú musieť pomôcť upratať a tak sa na to aspoň trošku chceli vyspať. Rozčesali si účesy, umyli si z tvárí make-up a pobrali sa do postele. „Bol to úžasný deň, veľmi som sa zabavila,“ usmiala sa Trixie. Koral súhlasila: „Áno, bol úplne skvelý. Poriadne sme sa vytancovali, naspievali a pozabávali. Ale teraz už musíme ísť spať, aby sme ráno vládali upratovať. Tak dobrú noc Trix.“ Zhasli svetlo v izbe a o desať minút bolo počuť len spokojné odfukovanie.
Nad ránom však nastala búrka a more sa búrilo. Koral s Trixie sa na to zobudili a len sedeli v posteliach. Najskôr si ani neuvedomovali, že čo sa deje. Zrazu započuli akýsi „plač“ z vonku. Otvorili okno a nahli sa aby niečo videli. Avšak ich izba bola na treťom poschodí a nič nevideli, iba tmu. Boli si na sto percent isté, že to ide z vonku a tak sa pomaly prešmykli bez toho, aby to niekto spozoroval. Báli sa, pretože si mysleli, že je to duch. Počuli už mnoho povestí, ktoré hovorili o tom ako pod zámkom každých desať rokov, presne o tej istej hodine počuť nárek. „Čo ak je to naozaj duch?“ opýtala sa Koral. „Nemyslím si,“ odpovedala jej Trixie. Postupne sa k tomu náreku približovali. Niečo sa mihalo v koráloch. Chytili sa za ruky a spoločne to išli preskúmať. „Tak na tri,“ skríkli, „raz…dva…tri!“ Odhrnuli korál a čo nevidia. Malá rybka zamotaná v silónoch. Vydýchli si.
„Pomôžte mi prosím,“ nariekala rybka. Vyslobodili ju a spýtali sa: „Stratila si sa? Nepotrebuješ niečo?“ Len pokrútila hlavou na znak toho, že nie. „Viete, je veľká búrka a more sa búri. Ja som sa stratila, pretože ma zasiahli tieto silóny. Ďakujem vám za vyslobodenie,“ s pokorou povedala rybka. „Sme radi, že sme ti mohli pomôcť,“ obe sa pousmiali.
Boli rady, že tej rybke pomohli a nenechali ju tam sa trápiť len kvôli nejakej povere o duchoch.
