Bola raz jedna chudobná žena, ktorá žila so svojimi dvoma dcérami v malej chalúpke na okraji lesa. Každý deň sa vydávala do lesa zbierať drevo, aby mohla doma rozložiť oheň a zohriať svoju rodinu.
Jedného dňa, keď sa s drevom na chrbte vracala domov, zahliadla pri ceste malé mačiatko. Krčilo sa pri plote, slabo mňaukalo a bolo celé premoknuté a vyčerpané. Žene ho bolo ľúto, a tak ho opatrne zdvihla, zabalila do svojej zástery a odniesla domov.
Keď došla ku svojej chalúpke, jej dve dcéry jej bežali oproti. Hneď si všimli, že matka v náručí niečo schováva, a zvedavo sa pýtali, čo to je. Keď im ukázala malé mačiatko, obe sa nadšene rozosmiali a prosili, aby sa s ním mohli hrať.
Žena však pokrútila hlavou. „Mačiatko je choré a slabé. Musí najskôr nabrať silu,“ vysvetlila im. Položila ho do starých handričiek a priniesla mu trochu mlieka. Dcérky sklamane prizerali, ale pochopili, že je potrebné sa oň postarať.
O niekoľko dní neskôr mačiatko zosilnelo a jedného rána bolo preč. Žena sa domnievala, že sa vydalo späť do sveta, a tak naň po čase takmer zabudla.
Jedného dňa sa opäť vybrala do lesa. Keď sa vracala tou istou cestou, na mieste, kde vtedy našla mačiatko, stála zrazu krásna, vznešená pani v šatách jemných ako pavučinka. Usmiala sa na ňu, pristúpila bližšie a do jej zástery vložila pletacie ihlice.
„To je za tvoje dobré srdce,“ povedala tajomná pani a zmizla.
Žena si prekvapene prezerala ihlice, ale netušila, čo by na nich mohlo byť zvláštne. Vzala ich domov a položila na stôl.
Keď sa ráno zobudila, čakalo ju veľké prekvapenie. Na stole ležal dokonale upletený pár pančúch. Nemohla uveriť vlastným očiam! Ďalšiu noc nechala ihlice na tom istom mieste – a ráno tam bol ďalší pár pančúch.
Tak žena pochopila, že získala čarovný dar. Každú noc ihlice pracovali samy a pančuchy pribúdali. Začala ich predávať a čoskoro mala dosť peňazí, aby sa jej rodina už nikdy netrápila núdzou. A tak sa ukázalo, že súcit a láskavosť sú tým najväčším bohatstvom, ktoré človek môže mať.
