Kdesi v hlbokom lese žil raz jeden medvedík Brumko. Mal svoju noru pekne pod javorom, kde si väčšinu času podriemkaval, avšak niekedy sa cítil veľmi osamelo. Zvieratká v lese sa ho väčšinou báli, s potvorou líškou sa kamarátiť nechcel, lebo by ho len chcela obrať o med a iné dobroty, a tak sa radšej potuloval sám. Vždy sa najviac tešil na zimu, že ju celú prespí.
Náš príbeh sa začína jednu jar, kedy sa náš medvedík Brumko prebudil zo zimného spánku. Ospalí si pretrel očká a porozhliadol sa po svojej nore po nejakom jedle. Našiel za hŕsť bobulí a trocha medu, no stále bol hladný, a tak sa vydal do lesa, že sa prejde a možno sa mu aj podarí si čosi zohnať. Ťarbavou chôdzou vyliezol zo svojho domovu a vydal sa na veľkú lúku. Celkom sa mu rozžiarili očká, keď uvidel rozkvitnuté púpavy a kvety stromov rozvoniavali v ovzduší.
Došiel až do susedného lesa a prechádzal cestičkou. No kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu uvidel Brumko, ako na neďaleký strom lezie medveď. Bol prekvapený, či ho neklame zrak. Predsa ešte iného medveďa v lese zatiaľ nestretol. Tak teda pomaličky podišiel k stromu, kde uvidel neznámeho medveďa. „Ehm.. ahoj. Odkiaľ si sa tu vzal?“ prihovoril sa Brumko druhému medvedíkovi a ten sa na neho pozrel. „Bývam s rodinou hneď tu za kopcom. Volám sa Dodo.“ predstavil sa mu medvedík. „Aha, ja som Brumko a bývam za tamtou lúkou. Nikdy som tu iného medveďa nevidel. Myslíš, že by sme mohli byť kamaráti?“ opýtal sa Brumko a Dodo hneď natešene skočil zo stromu.
„Jasné, ja tiež nemám kamarátov. Vezmem ťa ku nám domov a môžeme sa zahrať.“ potešil sa Dodo a Brumko len súhlasil. A tak sa vybrali k Dodovi domov. Po ceste sa veľa rozprávali, až došli za kopec, kde mal noru Dodo. Ten hneď vbehol dovnútra a vyšiel von s ďalším, oveľa väčším medveďom. „Oci, toto je môj nový kamarát Brumko. Nevadí, ak sa budeme spolu hrať?“ poskakoval Dodo pred svojim otcom, a ten sa zasmial. „Hraj sa synak.“ potľapkal ho po chrbte, a tak sa vybral Dodo s novým kamarátom na lúku.
„Ako sa budeme hrať?“ opýtal sa Brumko a Dodo dostal skvelý nápad. „Ideme sa hrať na hliadku lesa. Budeme strážiť lesné zvieratká.“ povedal a Brumko si podskočil. „Dobrý nápad, tak poďme.“ šťastne povedal Brumko a s Dodom sa vybrali do lesa. Ako si kráčali, tak zbadali, ako sa zajac nenápadne plíži cez trávu. „Zajac, čo tam robíš?“ spýtal sa Dodo. „Ja nič, nič.“ riekol zajac a čosi skrýval poza chrbtom. „Neklam zajac, lebo dostaneš.“ riekol Brumko a zajac sa trocha zľakol. „A ktože ste?“ opýtal sa. „Medvedia hliadka. Strážime tento les a potmehúdou ako ty máme na pozore.“ povedal Brumko a zajac sklopil uši. „Ja si len nesiem mrkvu z neďalekého poľa.“ riekol a medvedia hliadka ho napokon nechala ísť ďalej.
Dodo a Brumko kráčali ďalej lesnou cestičkou, a tu stretli líšku. „Odkiaľ ideš líška?“ pýtali sa medvedíci, lebo líška vyzerala veľmi podozrivo. „Ale… len som sa bola prejsť k potôčiku.“ riekla líška a milo zaklipkala líška. „Nás, medvediu hliadku neoklameš. Odkiaľ ideš?“ spytoval sa prísne Dodo a líška sa vyľakala. „Nemala som čo jesť, tak som si bola vziať pár orechov od veveričky.“ riekla líška a Brumko sa rozčúlil. „Takže takto… okradla si veveričku. Okamžite tie orechy vráť a ak to uvidíme ešte raz, tak bude s tebou zle!“ varoval ju Brumko a vyľakaná líška hneď išla vrátiť všetko, čo pokradla.
Hliadka bola na seba pyšná a pokračovala ďalej. A tu zrazu uvideli sa potulovať malé vtáčatko. „Maličké, čo ty tak samo v lese? Vari nevieš, že môžeš byť v nebezpečí?“ opýtal sa Brumko a vtáčatko smutne zaplakalo. „Ja som spadlo z hniezda a neviem, ako sa vrátiť k mamičke.“ rieklo a medvedíci posmutneli. „Neboj, my sme medvedia hliadka, len nám ukáž, kde bývaš a my ťa vezmeme hore do hniezda. Vezmem si ťa na chrbát a vyleziem na strom.“ povedal Dodo a vtáčatko sa zaradovalo. Ihneď ukázalo na korunu dubu neďaleko a Dodo ho na svojom chrbte vzal späť do hniezda.
„Už je večer, no zajtra môžme hliadkovať opäť.“ riekol Dodo a Brumko súhlasil. Medvedíci sa pobrali ten večer domov a ešte dlho nevedeli zaspať. Obaja mysleli na svoje dobrodružstvá, ktoré zažili. Dodo a Brumko sa stali najlepšími kamarátmi a od tohto dňa hliadkovali v lese každý deň.
