Bolo, nebolo, v hlbokom lese žil myšiak menom Miky. Svoj útulný, malý príbytok mal vo vnútri starého duba, kde mal všetko, po čom myšie srdce túžilo – mäkkú postieľku z machu a zásobu dobrôt. Miky ale nebol rád sám, a tak sa rozhodol pozvať na návštevu svojho veselého bratranca Rikyho.
S vervou upratoval svoj bytček, až sa leskol, a pripravil poriadnu hostinu. Keď Riky dorazil, Miky ho s úsmevom privítal: „Poď ďalej, priateľ, dnes si užijeme!” Stôl sa prehýbal pod miskami plnými chrumkavých zemiakov, šťavnatých kúskov mäsa a voňavých syrov. „Ochutnaj to víno, je ako z rozprávky!” smial sa Miky a zdvihol pohár. „To je ale kráľovský stôl!” pochvaľoval si Riky, zatiaľ čo si spoločne rozprávali veselé príbehy a smiech sa rozlieval celým dubom.
Lenže ich radosť náhle prerušil nezvaný hosť – hladný kocúr s ostrými pazúrmi. Vtrhol dovnútra a obaja myšiaci sa ledva stihli schovať do úzkej skrýše v rohu príbytku. „Rýchlo, lebo nás zožerie!” zapískal Miky. Boli v bezpečí, ale kocúr sa len tak nevzdával. Zožral všetky zvyšky jedla a stále mu to bolo málo. Rozhodol sa, že na myšiakov počká. Aby ich vylákal, začal mňaukať a škrabať po stenách, až sa všetko otriasalo.
Miky a Riky si upchali uši, aby ten randál prežili, a začali vymýšľať plán. „Počkáme, kým bude ospalý,” šepkal Miky. Kocúr skutočne začal zívať a oči sa mu lepili. To bola ich chvíľa! Ale myšiaci chceli kocúra tiež trochu potrápiť za to, že im pokazil hostinu. Keď tvrdo zaspal, ticho sa vyplížili, vzali povraz a pevne mu zviazali všetky štyri labky k sebe. Potom mu zapískali priamo do ucha a rýchlo utiekli.
Kocúr sa s mňaučaním prebudil, ale so zviazanými nohami sa potkol a dopadol rovno na čumák. Miky a Riky už boli dávno preč, smiali sa a radovali zo svojho chytrého kúsku. Kocúr, hoci rozzúrený, nakoniec pochopil, že ho malí myšiaci preľstili. Aby ho rozviazali, musel im sľúbiť, že ich už nikdy nebude naháňať a chcieť zjesť. A svoj sľub dodržal.
