Kdesi v hlbokom lese pod troma veľkými horami a dolinami žila raz jedna vĺčia rodinka. Mamka, otecko a malý vĺčik Ferko. Ferko bol vždy zvedavý a neposedný vĺčik, čo niekedy vedelo jeho rodičov aj potrápiť. Rád spoznával všetko neznáme a neraz sa im vedel i trocha zatúlať. Inak to nebolo ani tú noc, kedy sa odohráva tento príbeh.
Večer uložila mamka vlčica svojho syna spinkať. Ferko sa snažil, z boka na bok sa prevaľoval, no nedokázal zaspať. Všimol si však, že jeho rodičia už medzičasom zaspali, a tak mu v hlávke zišiel nápad. „Čo tu predsa budem porábať, keď mi nedá spať? Idem do lesa a možno stretnem nových kamarátov,“ riekol si Ferko a opustil noru.
Prechádzal sa lesnými cestičkami, kadiaľ chodieva s rodičmi každý deň, no všetko mu prišlo tak iné. Naokolo bolo ticho, až na pár cvrčkov vo vysokej tráve, ktoré si veselo nôtili. Taktiež les nemal svoje farby, pretože všade bola tma, iba hviezdy a jasný mesiac svietili Ferkovi na cestu.
Zrazu ale akési stvorenie zašušťalo na strome a vĺčika skoro zavil od strachu. No všimol si, že je to len akýsi čudný vták. Mal obrovské oči, ktoré svietili v tme. „A ty si kto? Ja som ťa v lese ešte nevidel,“ riekol Ferko a obzeral si vtáka na strome. „Ja som sova. Cez deň spím a v noci lietam. Či ti o mne ešte nik nehovoril?“ začudovala sa múdra sova a Ferko pokrútil hlavou. „Nehovoril. Máš tak veľké oči a pekné krídla,“ riekol Ferko. „To aby som v noci lepšie videla,“ vysvetlila sova malému vĺčikovi.
„Ja som inak Ferko a ako sa voláš ty?“ opýtal sa zvedavo Ferko. „Ja som Eliška,“ predstavila sa sova, a vtedy si na konár prisadli ďalšie podivné stvorenia. Neboli to ani vtáci, no lietať vedeli. A na konár sa zavesili dolu hlavou. „A toto je zase čo? Čo že to sú za čudá?“ opýtal sa malý Ferko zvedavo. Múdra sova mu opäť začala vysvetľovať: „Toto sú netopiere. To sú stvorenia, ktoré sú cez deň ukryté pred slniečkom a spia, pretože sú na svetle slepé. A v noci sa chodia najesť,“ riekla sova a Ferko sa začudoval.
„A prečo si ty vlastne tak neskoro vonku?“ opýtala sa napokon Eliška. Ferko sklonil hlavu a riekol: „Nedalo sa mi spať, a tak som sa išiel prejsť.“ „Mamička sa o teba určite bojí, keď o tom nevie. Mal by si ísť domov. A ak zase budeš niekedy von, tak nás tu nájdeš. Budeme tvoji noční kamaráti,“ prikázala Eliška Ferkovi a ten ju poslúchol. „Dobre, ďakujem, Eliška. Majte sa priatelia! Do skorého videnia!“ zdravil Ferko nových kamarátov a pobral sa domov.
Mamička už vystrašená čakala Ferka doma, no odpustila mu, že jej nepovedal o nočnom výlete. Ferko mamičke vyrozprával príbeh o svojich nových nočných priateľoch a stretávajú sa v tom lese možno i dodnes, ak ešte nepomreli.
