Bol raz jeden chlapček, ktorý sa volal Jurko. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, takých chlapčekov je na svete veľa. Tento Jurko však robil všetko naopak.
Prvá si to všimla mamička. Požiadala Jurka, aby si upratal izbičku. Jurko namiesto upratovania rozhádzal hračky ešte viac, rozhádzal periny na posteli, vysypal do nich kvetináč a obaly od cukríkov pohádzal po izbe. Mamička sa nahnevala a požiadala Jurka, aby to ihneď upratal. Na to Jurko ešte vyhádzal prádlo zo skríň, rozhádzal pastelky a vysypal odpadky z koša na stôl. Mamička z toho bola nešťastná.
Ďalší, kto si všimol Jurkovho opačného správania, bol otecko. Vzal Jurka so sebou na nákup do obchodu.
„Na nič tu nesiahaj a drž sa pri mne,“ nabádal Jurka otecko.
Len čo sa však otecko otočil, Jurko začal vyhadzovať veci z regálov. Oteckovi utiekol k regálom s ovocím a zeleninou, kde rozkotúľal pomaranče, jednu pani plácnul pórom po zadku a potom kričal a behal po celom obchode. Otecko sa hanbil, že by sa najradšej prepadol do zeme. Bola z toho veľká hanba a otecka aj Jurka z obchodu vyviedol strážnik.
Odvtedy Jurko zostával doma a nikto ho so sebou nikam nebral. Rodičia sa však obávali dňa, keď mal Jurko začať chodiť do školy. Keď sa ho pýtali, či sa do školy teší, odpovedal, že áno. Možno ho v tej škole naučia, ako sa správne správať, dúfali rodičia.
Prvý deň školy dostal Jurko kytičku pre pani učiteľku. Mamička mu ešte pripomenula, aby nezabudol slušne pozdraviť, keď vojde do triedy. Zaželala mu veľa šťastia a zostala čakať pred školou.
Jurko vošiel do triedy a nahlas zakričal: „Čau, krásavica!“
Pani učiteľka sa prekvapene mykla, ale nepovedala nič. Dokonca nič nepovedala ani vtedy, keď Jurko vyhodil kvetinku z okna. Pani učiteľky sú statočné ženy. Preto pani učiteľka zachovala kľud a milého Jurka požiadala, aby sa pekne posadil na stoličku.
Jurko sa teda postavil na učiteľský stôl.
Pani učiteľka zbledla.
„Zlez dolu, Jurko,“ prikázala svojmu žiakovi.
Jurko namiesto toho vyliezol na tabuľu a tam sa usadil.
Pani učiteľka sa rozzúrila. Kričala, vyhrážala sa, búchala pravítkom do stola, ale všetko bolo márne. Keď prišiel pán riaditeľ, aby sa pozrel, prečo je v triede taký hluk, nestačil sa čudovať. Pani učiteľka vybehla z triedy, skoro pána riaditeľa zrazila, a zmizla niekde v útrobách školy.
„Snáď nebude tak zle,“ hovoril si pán riaditeľ, vošiel do triedy a hneď začal deti úlohovať. „Tak, deti, napíšte si do zošitov dnešný dátum.“
Jurko, ktorý stále sedel na tabuli, zoskočil, vybral si peračník a fixkou načmáral včerajší dátum na stôl.
„Nenič nám stoly, Jurko,“ napomenul Jurka pán riaditeľ. A to bola chyba.
Jurko začal na všetky stoly čmárať, kopal do nich a mlátil rukami. Vystrašené deti utiekli z triedy. Za nimi vybehol pán riaditeľ, zamkol Jurka v triede a už volal domov rodičom, že Jurka zo školy vylučuje, a nech si ho už nechajú doma.
Jurko teda do školy nesmel. Rodičia z toho boli celí nešťastní. Čo keby Jurka nejako napravili? Existujú na takéto správanie lekári? Mamička s tatinkom obvolali rad odborníkov, ale nikto si na takýto ťažký prípad detskej neposlušnosti netrúfal. Niekto tvrdil, že ide o nevyliečiteľný prípad, iný zase, že pomôže len chlapca odviezť do polepšovne neslávne známeho doktora Hrozihrocha.
Potom si mamička spomenula na jedného svojho strýka, ktorý žije na dedine ďaleko od ľudí.
„Ten podivín? Tomu že by sme mali zveriť nášho syna?“ čudoval sa otecko. Nakoniec však predsa len súhlasil.
Strýko Leoš bol obtlstlý starý mrzút, s ktorým nechcel nikto bývať. Bol totiž ku všetkým prísny a hovorilo sa o ňom, že má rád len seba. Rodičia mu tam nechali Jurka s listom, v ktorom stálo, že sa o neho má postarať, pretože oni musia náhle odísť na ďaleké cesty do zahraničia.
Strýkovi to nevadilo. Naopak, bol rád, že bude mať komu rozkazovať.
„Tak, Jurko, teraz budem spať. Tak mi zaspievaj uspávanku. A keď vstanem, nech ťa ani nenapadne nosiť mi desiatu. Držím diétu, aby som schudol. Jasné?!“ zakričal strýko Leoš.
Jurko zmĺkol. Prvýkrát za toľko rokov bol ticho. Strýko čoskoro zaspal a Jurkovi napadlo, že by mal zájsť do cukrárne, aby strýkovi tú diétu čo najviac pokazil. Keď sa strýko prebudil, čakala na neho desiata v podobe rakvičiek, špičiek a venčekov.
„Nech ťa ani nenapadne ujedať, ty darmožráč,“ zavrčal strýko na Jurka a už do seba súkal prvý koláčik.
Pre Jurka to bola jasná výzva, že si má dať tiež.
„A vonku mám sliepky. Nech ťa ani nenapadne ich kŕmiť, sú strašne nenásytné. Nech si nazobú,“ povedal strýko.
Jurko vybehol von, nakŕmil sliepky a rovno im aj upratal v kurníku. To sa bude strýko hnevať, radoval sa Jurko.
A tak tam spolu tí dvaja celkom pekne hospodárili. Jurko pracoval, staral sa o zvieratá, pomáhal strýkovi doma a robil všetko, čo mu strýko prikázal, naopak. A verili by ste, milé deti, že to tým dvom fungovalo? Nakoniec sa mali obaja spolu celkom dobre. Vy to ale nerobte. Určite nemáte takého podivného strýka a mohli by ste skončiť u doktora Hrozihrocha.
