V jednom ďalekom kráľovstve vládol múdry kráľ. Mal aj múdru kráľovnú, ktorá mu vždy správne radila, a tak sa ľuďom v tom kráľovstve dobre darilo. Jedného dňa však kráľ uznal, že bude na čase vládu odovzdať svojmu synovi, princovi Chrabrošovi. Ten sa chcel oženiť s nejakou princeznou, ale nevedel si vybrať. Kráľ nevedel, ako princovi poradiť, ktorá princezná bude tá najlepšia, a tak sa rozhodol vydať sa po radu za starým čarodejom.
Čarodej bol už skutočne veľmi starý, jeho chyža bola porastená machom. Navyše bol už trochu nedoslýchavý, a tak kráľ radšej zabúchal na dvere päsťou, aby ho kúzelník počul. Dvere poznačené časom zavŕzgali a potom padli na zem. Do vzduchu sa vzniesol prach.
„Prepáčte,“ ospravedlňoval sa kráľ a začal opravovať dvere.
„To nič, Vaša Výsosť. Čo vás privádza sem ku mne?“ pýtal sa čarodej.
„Viete, potrebujem, aby bol môj syn dobrý kráľ.“
„Áno. Kto by sa bol v lese bál,“ zopakoval chybne nedoslýchavý čarodej.
„Ale nie. Môj syn bude kraľovať,“ skúsil to kráľ inak.
„Áno. Nemali by ste na stenu čertov maľovať.“
„Ale nie!“ chytal sa kráľ za hlavu a zúfalstvom si ťahal vlasy. „Môj syn, on je princ. A ja mu korunu dám.“
„Áno, kto inému jamu kope, sám do nej padne.“
„Ale nie. Čo keby som vám to radšej napísal na kus papiera?“ pýtal sa kráľ.
„Čože to hovorila veverička o netopierovi?“ zamračil sa čarodej na kráľa.
Ale kráľovi už došla trpezlivosť. Popadol kus papiera, brko a začal písať. Čarodej si to prečítal, usmial sa a povedal: „Viem, ako ti poradiť mám. Vhodnú princeznú odhaliť, to ja poznám. Jednu vec, ktorá ti pomôže, ti na to dám.“
„Tak hovor,“ naliehal kráľ.
„Tento náhrdelník ti pomôže zistiť, ktorá je tá správna. Vidíš? Na konci náhrdelníka je čarovný prívesok srdca. Teraz je to len obyčajný krištáľ. Keď ho však bude mať na krku princova vyvolená, bude žiariť červeno. Ale beda, ak ho bude mať na krku niekto so zlými úmyslami. To sa rozžiari bielou farbou a začne horieť plameňom.“
Kráľ odišiel od čarodeja až ráno. Rozhovor s ním bol veľmi zdĺhavý, ale za odmenu dostal čarovný náhrdelník. Teraz vyzeral úplne obyčajne. Ale zajtra sa bude konať ples, a tak bude kráľ môcť vyskúšať, či je ten šperk naozaj čarovný.
Na druhý deň sa konal ples. Princ Chrabroš si pozorne prezeral každú princeznú. Všetky boli krásne, to áno. Ale žiadna sa mu nepáčila tak, aby ju chcel požiadať o ruku. Napriek tomu sa rozhodol preveriť všetky.
Najprv sa princ predstavil princeznej v zlatých šatách. Mala na sebe toľko zlatých šperkov, že vo svetle žiarila viac ako vianočný stromček. A tak sa jej princ opýtal: „Princezná, čo máte zo všetkého najradšej?“
„Zlato. Milujem zlato a veľmi túžim mať ďalšie. Je to ozdoba a dostanete zaň všetko, čo sa vám zachce,“ znela odpoveď.
„Ale zlata sa, milá princezná, nenajete. Ani šťastie vám neprinesie,“ povedal princ, pokrútil hlavou a šiel za druhou princeznou.
Druhá princezná vyzerala, že sa zabudla na ples obliecť. Prišla celá umazaná, šaty mala chlpaté a z vlasov jej trčala slama.
„Princezná, čo máte zo všetkého najradšej vy?“
„Svoju svorku divokých psov,“ povedala princezná. „Som stále s nimi a žijem s nimi ako pes. A viem, že oni moju lásku opätujú.“
Princ Chrabroš si povzdychol. „Tak táto princezná má radšej psy ako ľudí, ani mňa by nemala radšej.“
Tretia princezná prišla celá v čiernom. Nos mala zdvihnutý k stropu, aká bola namyslená.
„A čo máte zo všetkého najradšej vy, princezná?“
„Vás, princ, a celé vaše kráľovstvo,“ odpovedala pravdivo.
„To je milé. A čo si myslíte, že náš ľud najviac potrebuje?“ pýtal sa princ ďalej.
„Prísnosť. Platiť dane. A slúžiť svojej panej, ktorej sa budú báť, inak ich kúzlami potrestá.“
Princ len pokrútil hlavou. To princeznú urazilo.
„Takže vy ma odmietate? To vás ale vyjde draho. Ja sa vám pomstím,“ rozzúrila sa princezná a nahnevane odišla z plesu preč.
Posledná princezná sa tvárila úplne inak ako tie pred ňou. Zdalo sa, že je skromná, múdra a prívetivá. Ale aj ju chcel princ otestovať.
„Čo máte, princezná, na svete zo všetkého najradšej?“
„Lásku a porozumenie, k ľuďom aj prírode,“ povedala milo.
Princ sa usmial a prikývol. To bolo znamenie pre kráľa, aby pripol princeznej náhrdelník. Prívesok srdca sa rozžiaril do červena. To bola tá správna princezná. Kráľ dal okamžite chystať svadbu.
Princezná vrátila kráľovi náhrdelník a než kráľ s princom naplánujú svadbu, rozhodla sa ísť prejsť do záhrady, aby mohla obdivovať tunajšie rastliny. Keď sa však vrátila, správala sa úplne inak. Zrazu začala naliehať, aby bola svadba ešte dnes večer a nejaká príroda ju vôbec nezaujímala. Chcela vidieť mapu, aké je kráľovstvo veľké a koľko zlata má kráľ našetrené v pokladnici.
„Otče, to nie je ona,“ prehlásil princ.
„Tiež sa mi nejako nezdá,“ súhlasil kráľ, vzal náhrdelník a šiel za princeznou. „Princezná Jasmínka, bol by som poctený, keby ste si vzali dnes na svadbu tento náhrdelník.“
„Nie, ďakujem, kráľ, nehodí sa mi k šatám,“ odmietla princezná.
„Vlastne je to u nás tradícia,“ vymýšľal si kráľ.
„Je mi ľúto, ale nie. Nechcem ho,“ povedala dôrazne.
Kráľ sa ale nenechal odbiť. Keď to princezná nečakala, pritočil sa k nej zozadu a náhrdelník jej jednoducho pripol. V tej chvíli vzplanul prívesok bielou farbou, začal horieť a stúpal z neho dym. Zlo, ktoré vo vnútri tej osoby bolo, celý prívesok roztavilo na kašu. Dym z neho ukázal pravú podobu tej falošnej princeznej. Bola to čarodejnica v čiernom!
„S dovolením,“ odstrčil kráľa starý čarodej, ktorého pozvali na svadbu, a zoslal na zlú princeznú kúzlo.
Zlá princezná sa premenila na kameň. Ten kameň zostal tiež taký čierny ako noc a rovnako ťažký ako zlé činy a úmysly tej čarodejnice. Kráľ prikázal kameň vhodiť do najhlbšieho jazera v krajine, ktoré potom tiež zčernelo.
Ale kde bola správna princezná? Princezná Jasmínka ležala chudinka v záhrade a spala. Stačilo len pár kvapiek vody a zasa sa prebudila. Svadba mohla pokračovať so správnou princeznou.
A tak sa kráľovstvo dočkalo nového múdreho kráľa a múdrej kráľovnej. Starý kráľ bol taký hrdý, že vybral správnu princeznú, že nechal vymaľovať stenu svojej trónnej sály. Nechal na ňu vymaľovať celý príbeh o tom, čo sa tu stalo, aby každý, kto príde do ich zámku, videl, že zlé činy sú vždy objavené a po zásluhe potrestané.
