Bolo raz jedno pekné dievčatko. Volalo sa Kveta. Mala veľmi krásne vlásky, peknú mašličku na čelenke a nádherné šatičky. Čo to ale bolo platné, keď si nechcela čistiť zuby.
Keď sa usmiala a ukázala svoje špinavé zuby so zvyškami jedla, ľudia sa mračili, niektorým sa dokonca robilo zle. No a keď prehovorila a z úst sa vyvalil zápach, každý, komu bol život milý, sa dal na útek.
Rodičia jej stále dohovárali, aby si zúbky čistila. Vymýšľali rôzne odmeny aj tresty, skúšali Kvetu dokonca držať a čistiť jej zuby sami, ale nešlo to. Kveta okolo seba kopala, hádzala rukami a dokonca aj hrýzla. Márne boli výhražky, že keď si zuby nebude čistiť, budú ju bolieť a všetky jej potom vypadnú. Kvete to nevadilo. Veselo vyhodila zubnú kefku z okna a zuby si nečistila.
Kveta nemala žiadnych kamarátov, pretože sa s ňou nikto nechcel kvôli smradľavému dychu hrať. Aj zvieratá sa jej začali vyhýbať oblúkom. Rodičia si už na ten zápach tak nejako zvykli. Kvete nič z toho nevadilo, zuby si čistiť rozhodne nezačala.
A tak šiel deň za dňom. Až jedného rána Kvetu rozbolel zub.
„Uááááá!“ ozvalo sa na celý byt.
Rodičia sa zbehli a hneď Kvetu utešovali. Mamička otvorila okno, pretože okrem revu sa z Kvetinej pusy šíril odporný zápach.
„To bude chcieť zubára,“ povedal otecko. Ale to nemal.
„Uááááá!“ zajačala Kvetka od strachu, až ľudia z ostatných bytov vychádzali na chodbu a čudovali sa, čo je to za strašný rev.
Nakoniec sa podarilo rodičom s pomocou niekoľkých susedov Kvetu obliecť, natlačiť do auta a dôjsť k zubárovi.
V čakárni Kveta zarputilo mlčala a na všetkých sa mračila. Rodičia z toho boli celí nešťastní, ale utešovali sa, že si s Kvetou pán zubár poradí.
Tak to ale nebolo. Keď prišla Kveta na rad a sadla si do zubárskeho kresla, odmietla otvoriť ústa. Pán zubár ju prosil, vyhrážal sa, sľuboval odmeny, ale všetko bolo márne. Nakoniec zavolali údržbára s páčidlom, aby pomohol Kvetuške ústa otvoriť.
Akonáhle sa ústa otvorili, vyvalil sa na nich strašný zápach. Pán údržbár to nevydržal a vyskočil oknom z ordinácie von. Sestra s pánom zubárom si vzali rúška, čo trochu pomohlo.
„Ty si určite nečistíš zuby,“ povedal pán zubár Kvete a pustil sa do výkladu, v ktorom vyhlásil, že tieto zuby nevideli zubnú kefku snáď ani z lietadla, a čo na to starostliví rodičia, že zle sa starajú o chrup svojho dieťaťa a že ten boľavý zub musí von a všetky ostatné tiež.
„Uáááá!“ rozkričala sa Kveta, ale sestrička rýchlo priskočila, poslala rodičov za dvere a za niekoľko minút bolo hotovo. Kvete nezostal ani jeden zub.
„Ako teraz bude to naše dievčatko jesť?“ pýtali sa rodičia.
„Kúpte si mixér a všetko jej mixujte. Musí jesť len kašovité a tekuté jedlá,“ povedal pán doktor.
A tak Kveta jedla rezne so zemiakmi namixované v mixéri ako kašu. Nijako zvlášť jej to nevadilo. Hlavne bola rada, že si nemusí čistiť zuby, veď žiadne nemala. Jediné, čo jej vadilo, bolo, že keď hovorila, šušlala. Bez zubov to znelo, ako keď nehovorí malé dievčatko, ale stará babička.
Preto si, milé deti, zúbky čistite, aby ste ich mali pekné, zdravé, a aby vám z úst nepáchlo, aby ste nedopadli, ako tá Kveta.
