Bol raz jeden chlapček a ten sa volal Otík. Bol by to normálny chlapec ako všetci ostatní, až na tú podivnú a nepríjemnú vlastnosť. Otík totiž neustále jačal a kričal. Ale nie tak ako ostatné deti. Jeho jačanie bolo také silné, že kto ho počul, tomu sa skrútili uši do kornúta.
Mamička s tatinkom z toho boli nešťastní. Otík jačal aj pri jedle. Sotva dožul sústo, jačal znovu. Potom si dal do úst ďalšiu lyžicu, chvíľu bolo ticho, než začal jačať nanovo. Otík jačal aj zo spánku. Síce nie tak silno ako cez deň, ale aj tak to bolo otravné. Hlavne susedom sa to vôbec nepáčilo, v noci búchali na steny a chodili kričať na mamičku a na tatinka, aby s tým svojím Otíkom už niečo urobili, veď sa tu nedá spať.
Rodičom bolo jasné, že musia Otíka z toho jačania nejako vyliečiť. Nielen kvôli susedom, ale aj preto, že čoskoro mal ísť Otík do školy. A dokážete si iste predstaviť, ako by to vyzeralo, keby celú hodinu Otík jačal a nepustil pani učiteľku k slovu.
Jedného dňa prišiel k nim domov odborník na detský krik, pán doktor Zmlk. Bol to tichý a nenápadný muž s okuliarmi a fúzmi. Pozorne si prezrel Otíka, chvíľu počúval jeho krik a potom len prikývol hlavou.
„Je to ťažký prípad detského kriku, ale poradíme si s tým. Skúsil by som ho zašpuntovať,“ povedal pán doktor Zmlk a podal rodičom cumlík a korkový špunt. „Pre ľahšie prípady detského kriku stačí cumlík.V čase, keď má byť dieťa ticho, dáme mu cumlík, aby si cumľalo. Ak nestačí cumlík, dávame špunt.“
Rodičia boli šťastní a ďakovali pánovi doktorovi za jeho lieky. O niečo menej nadšení boli z účtu za liečbu, ale čo by pre ukončenie kriku neurobili.
Hneď večer dostal Otík cumlík, aby si cumľal. Chvíľu to vyzeralo, že liečba zabrala. Otík prevaľoval cumlík v ústach, občas s ním pomľaskal, potom sa však nadýchol a začal jačať, pričom cumlík drvil v zuboch. Otecko priskočil, vytrhol Otíkovi z úst cumlík a zapchal ten jačiaci otvor špuntom do fľaše. Otík prekvapením stíchol, nadýchol sa a potom spustil taký jačot, že špunt z jeho úst vyletel do vzduchu, odrazil sa od steny a vyletel otvoreným oknom do sveta. Liečba nezabrala.
Druhý deň rodičia zavolali pána doktora Zmlka znovu a opísali mu, ako Otíkova liečba nezabrala.
„Inu, váš prípad vyzerá ako nevyliečiteľný,“ vyhlásil pán doktor Zmlk. „Tam by ste mu už museli jedine nechať zašiť ústa.“
Toho sa rodičia ale zľakli. To predsa nejde, kadiaľ by Otík jedol, že? Pánovi doktorovi Zmlkovi poďakovali, ale liečiť ho už nenechali.
Lámali si teda ďalej hlavu, čo s Otíkom bude. Kričiaci do školy nemôže. Keď nebude chodiť do školy, nič sa nenaučí a nenájde si žiadnu prácu. A to predsa nejde. Niečím sa živiť musí, až vyrastie. Zatiaľ čo rodičia premýšľali, Otík si veselo kričal a kričal, snáď ešte silnejšie než doteraz.
Rodičov z premýšľania vyrušilo búchanie. Bolo cez ten krik len ťažko počuť, ale niekto silno búchal na dvere. Otecko šiel k dverám, otvoril a úžasom celý skamenel.
„Dostali sme správu, že u vás horí. Nepočujete tú sirénu? Už máte byť dávno pred domom,“ kričal veliteľ hasičov.
„Prepáčte, ale to je nejaký omyl,“ vykoktal otecko. „To nie je siréna, to takto kričí náš Otík. Viete, on má nevyliečiteľnú formu neustáleho kričania. Pán doktor Zmlk povedal, že sa to volá chronický kričitus.“
Veliteľ hasičov sa šiel pozrieť na Otíka, aby sa presvedčil, že to skutočne nie je poplašná siréna. Keď sa presvedčil na vlastné oči, pokrútil hlavou.
„To je strašné. Viete, koľko hasičov sem ten váš chlapec privolal? A úplne zbytočne. Zaplatíte výjazd piatich rôznych zborov hasičov,“ povedal veliteľ.
Otecko ho prosil, aby sa tak nehneval, že zas nie je tak zle. Jeden výjazd predsa nie je nič strašné. Ale čo oni – rodičia? Čo Otík? Veď ani nemôže do školy, nič sa nenaučí a má pokazený celý život.
Pán veliteľ hasičov sa poškrabal za uchom a potom sa ťukol do čela.
„A mňa teraz niečo napadlo. Čo keby sme si toho vášho chlapca vzali k nám do hasičskej stanice? Vytrénujeme si z neho hasiča a bude nám robiť ešte navyše sirénu.“
„On ale kričí bez prestania, niekedy aj v noci,“ varoval veliteľa hasičov otecko.
Ten ale len mávol rukou. „S tým si poradíme.“
A tak Otík odišiel bývať k hasičom. Rodičia sa presťahovali do bytu hneď vedľa, aby ho mohli navštevovať niekoľkokrát denne a nosiť mu tam dobroty. Z Otíka sa čoskoro stal hasič. A kričanie? Kričanie pomaly ustávalo. Hasiči totiž veľa behajú, preskakujú prekážky a trénujú stále telocvik a pritom sa kričí len veľmi ťažko. Po tréningu bol Otík unavený, že na kričanie silu nemal, a pekne tvrdo spal. Navyše ho to bavilo, tak na kričanie pomaly zabudol. A vždy keď niekde horelo, vykričal sa ako siréna tak, že to do ďalšieho zvolávania hasičov nepotreboval. Ale pre istotu ho nechávajú kričať každú prvú stredu v mesiaci, aby sa vykričal a omylom nevyhlásil poplach, keď nikde nehorí.