„Babka, povedz mi tú rozprávku o slniečku, prosím,“ vyvaľoval oči Jakubko. „Poviem ti rozprávku, môj drahý, len sa najprv prezleč do pyžamka a umy si zúbky!“ rozkázala stará mama Jakubkovi. Jakubko sa rozbehol rovno do svojej izby a otvoril veľkú skriňu plnú oblečenia. Vytiahol z nej modré pyžamko s bielym autíčkom na rukávoch.
„Výborne!“ pochválila ho. Jakubko si umyl zúbky a ľahol si rovno do postieľky. Potom jeho babka prišla k nemu bližšie a doniesla si so sebou aj stoličku, na ktorú si sadla. Prikryla svojho vnúčika hebkou dekou a pohladila ho po hnedých vláskoch. „Tak teda, poďme na to,“ vyslovila s úsmevom babka a vzala do rúk hrubú rozprávkovú knižku. „Jupíííí,“ potešil sa chlapček a s rozžiarenými očami očakával, kedy mu babka začne čítať rozprávku. A babka svojím nežným hlasom začala čítať.
Keď sa povie slovo slniečko, čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť? Nuž, niekto si predstaví veľmi žeravú guľu. A iný si predstaví veľkého usmievajúceho sa žltého smajlíka na oblohe. Už ste niekedy rozmýšľali nad tým, prečo slnko, a prečo mesiac sú od seba tak ďaleko? A prečo sa vlastne nikdy nestretnú? To si povieme v dnešnej rozprávke.
Veľmi, veľmi dávno bola naša Zem spojená so Slnkom a Mesiacom. Život na Zemi ešte v tej dobe nebol taký ako je teraz. Neboli na nej zvieratká, stromy, rastlinky a ani ľudia. Zem, Slnko a Mesiac boli údajne priatelia. Slniečko svojich kamarátov zohrievalo a držalo v teple, zatiaľ čo Mesiačik ich udržoval pokropené vodou a v dobrej kondícií. Zem ich oboch objímala a držala pohromade. Ich puto bolo také silné, že ustáli veľké nástrahy vesmíru. Obloha bola vtedy ešte veľmi nebezpečné miesto. Traja priatelia tak museli spolupracovať, lebo vedeli, že v skupine je sila. Veru dobre si nažívali, až do určitého momentu. Bol to moment, kedy dvaja k sebe majú bližšie ako traja. Zrazu sa Slniečko chcelo natiahnuť k Mesiačiku bližšie. A Mesiačik sa chcel natiahnuť bližšie ku Slniečku, avšak medzi nimi bola Zem. A preto to bolo nemožné. Ako išiel čas, Zem sa cítila čoraz osamelejšie. Cítila, že medzi Slniečkom a Mesiačikom sa niečo deje. Tušila to. Šepla si sama pre seba:“ Čo, ak zostanem sama?“
Za pár dní sa naši traja kamaráti pohádali, kvôli jednému meteoritu. Ten meteorit spadol Mesiačiku rovno na bruško. „Prečo si ma neochránila, Zem!?“ skríkol. „Nemohla som ťa ochrániť, inak by nás meteorit rozbil všetkých. A navyše pozri sa na svoje bruško, keďže je z pevného kameňa, nič sa ti nestalo,“ vyslovila Zem. Také, aké silné puto bolo medzi nimi, tak sa pomalinky začalo rozbíjať a byť čoraz slabšie. Stále viac a viac sa hádali.
V jeden večer nastala veľká búrka meteoritov. Tie spôsobili to, že Mesiačik sa od Slniečka a Zemi oddelil. Slniečko strácalo svoju radosť, lebo bolo smutné. Chcelo ísť za Mesiačikom a povedať mu o svojich citoch, avšak už bolo neskoro. Mesiačik lietal na oblohe úplne sám medzi hviezdičkami. A tak sa o pár dní od Zeme oddelilo aj Slniečko. Letelo za Mesiačikom a povedalo mu, že ho má veľmi rado. Vytvorili spolu pár a lietali vo dvojici. Avšak Zem bol osamelá a bez tepla, svetla a vody nemohla prežiť. Tak sa Mesiačik a Slniečko museli znovu rozlúčiť. Dohodli sa, že sa navzájom neopustia. Veď predsa stále môžu byť priateľmi, i keď nie sú neustále spolu. Zem bola nadšená, že priatelia budú opäť spolu. Avšak veci už neboli také ako predtým. Síce boli stále kamaráti, lenže už nemohli byť úplne spolu, pretože pochopili, že každý potrebuje svoj vlastný priestor len pre seba. Každý potrebuje nejaký čas osamote, aby načerpal nové sily. Od tých chvíľ sa Zem otáča okolo Slniečka, kedy si spolu mávajú a zdravia sa. A Slniečko sa skryje za hory, lebo aj Mesiačik chce pozdraviť svoju kamarátku Zem. Vďaka tomu sa strieda noc a deň.
