Keď sa mladý chlapec menom Janko vrátil z vojny, jeho srdce bolo unavené, ale plné nádeje, že znovu uvidí rodnú krajinu takú, akú si ju pamätal – plnú smiechu, spevu a vône kvitnúcich sadov. No keď prekročil hranicu dediny, neprivítal ho ani smiech detí, ani vôňa chleba z pece. Ulice boli prázdne, okná zatvorené a ľudia chodili so sklonenými hlavami, ich oči boli plné sĺz.
Janko sa čudoval, čo sa stalo. Starý pastier mu so smútkom v hlase povedal: „Keď si odišiel, prišla čarodejnica z Hôr temnoty. Nahneval ju náš smiech, tak na nás uvalila kliatbu. Odkedy odišla, nevie tu nik spievať, smiať sa, ani cítiť radosť.“
Janka to zarmútilo, ale vo svojom srdci cítil, že sa s tým nedokáže zmieriť. Rozhodol sa odísť do hlbokého lesa, kde podľa dávnych príbehov prebýva múdry čarodej. Blúdil lesom tri dni a tri noci, až ho vietor zaviedol k jaskyni porastenej machom. Tam čarodeja stretol – starý muž s očami ako nebo pred búrkou ho už čakal.
„Viem, prečo si prišiel,“ povedal čarodej. „Existuje len jediný spôsob, ako zrušiť túto kliatbu – pieseň šťastia. No nie je to obyčajná pieseň. Musíš sa ju naučiť srdcom, nielen ušami.“
A tak Janko zostal u čarodeja sedem dní a sedem nocí. Učil sa počúvať spev potokov, šepot listov a smiech ukrytý vo vetre. Každý tón v sebe niesol iskru radosti, ktorú svet stratil. Keď napokon zaspieval pieseň šťastia, les sa zachvel a kvety začali kvitnúť.
Janko sa vrátil do dediny a na námestí začal spievať. Jeho hlas bol tichý, ale čistý. Najprv sa nič nedialo, no potom sa jedna stará žena usmiala. Malé dievčatko prestalo plakať a začalo si pospevovať s ním. Pieseň sa šírila ako jarný vánok. Ľudia si začali spomínať na krásu radosti a pomaly z ich tvárí zmizol smútok. Kliatba sa zlomila.
Odvtedy si v tej krajine každé ráno zaspievajú pieseň šťastia – nie preto, že musia, ale preto, že chcú. A Janko? Ten sa stal spevákom srdca, ktorý vedel, že aj ten najväčší smútok sa dá prekonať jednou piesňou.
