V jednom lese žilo mnoho rôznych zvieratiek. Tie spolu chodili do lesnej škôlky a školy, popoludní spolu behali po lese a hrali sa.
Jedného dňa musel ísť do školy aj jazvec Luky. Ten bol najradšej celý deň zalezený vo svojej nore, von chodil len v noci, keď v lese nebolo tak živo. A tak sa teda ten plachý jazvec ráno vydal do školy.
Po chvíli stretol veveričku Vierku.
„Jé, dobrý deň, Luky!“ zavolala na neho.
Luky sa zľakol. Na chvíľu stuhol a potom sa rýchlo ponáhľal schovať pod vyvrátený peň.
„Neboj sa ma, ja som Vierka a budem s tebou chodiť do školy,“ povedala veverička.
Luky opatrne vystrčil hlavu z úkrytu, ale stále zo seba nedostal ani slovo.
Veverička ho chytila za packu a viedla ho do školy.
Na školskej čistinke už na nich čakala stará sova, ktorá tu robila pani učiteľku.
„Ktože to k nám prišiel?“ pozrela sa sova.
Veverička vyskočila pred pníky, na ktorých sedeli zvieratká ako v laviciach, uklonila sa a povedala: „Dobrý deň, ja som veverička Vierka z vysokého duba a budem s vami chodiť do školy.“
„Vítame ťa u nás v škole, Vierka,“ povedala sova. „A kto je tu ten tvoj kamarát?“
Luky pomaly prišiel pred triedu, ale nevyšla z neho ani hláska. Roztriasli sa mu nohy a už sa rozhliadal, kam by sa schoval. Nikde žiadny poriadny úkryt nebol, tak sa zahrabal pod spadnuté lístie. Zvieratká sa ticho smiali.
„Ale no tak, nesmejte sa,“ napomenula ich sova. „Náš nový kamarát je plachý a asi sa pred vami hanbí. To je úplne normálne, veď mnohí z vás, ktorí ste išli prvýkrát do školy, ste sa správali podobne.“
Vierka vyhrabala jazveca Lukyho z lístia, postavila sa vedľa neho a povedala: „Toto je môj kamarát jazvec Luky z lesnej nory a bude s nami chodiť do školy. Buďte na neho dobrí. Keď príde čas, určite sa rozrozpráva.“
„To si povedala veľmi pekne, veverička Vierka,“ povedala sova.
Zvieratká sa posadili a počúvali veľkú sovu. Tá im rozprávala o blížiacej sa zime a učila ich, aké plody si majú nazbierať na zimu, aby mali čo jesť.
Keď škola skončila, prišiel jazvec k Vierke.
„Ďakujem, Vierka,“ povedal potichu.
„Nemáš za čo, Luky. Každý potrebuje čas, aby si zvykol na niečo nové. Napríklad ty na spolužiakov a na školu. Niekto si zvykne rýchlo, niekomu to jednoducho trvá. To je normálne. Moja sestrička to mala podobne, preto to viem,“ rozprávala veverička.
Jazvec Luky zbystril. Nechcelo sa mu hovoriť, ale zvedavosť bola silnejšia.
„A už sa tvoja sestrička nebojí?“
„Nie, ani trošku. Všetci na ňu boli veľmi milí a dali jej toľko času, koľko potrebovala. Keď sa porozhliadala, rozrozprávala sa a teraz už tu má veľa kamarátov.“
To jazvecovi Lukymu stačilo. Aj keď sa stále bál a nechcelo sa mu s nikým hovoriť, bol rád, že si časom zvykne.
A skutočne sa za pár týždňov jazvec Luky už v škole nebál ani nehanbil, pekne nahlas každého pozdravil a dokázal si aj pohovoriť s ostatnými zvieratkami. Jeho najlepšou kamarátkou však navždy zostala veverička Vierka, s ktorou sa stretával aj po škole. Chodili spolu hľadať spadnuté plody, ktoré si schovávali na zimu do zásob, aby tú zimu pekne do jari prečkali.
