Kedysi dávno stál uprostred rozľahlých lesov a lúk nádherný zámok s vežičkami týčiacimi sa až k oblakom. V ňom žil mladý princ, ktorého srdce túžilo po jedinom – nájsť si pravú princeznú, ktorá by s ním zdieľala život. Nechcel sa uspokojiť s hocijakou nevestou. Chcel, aby jeho vyvolená bola skutočnou princeznou, s jemnosťou a cnosťami, ktoré by nikto nemohol spochybniť.
Rozhodol sa teda, že precestuje svet a takú princeznú nájde. Osedlal svojho verného koňa a prechádzal kráľovstvami vzdialenými i blízkymi, cez hory, údolia a more. Navštívil zámky i paláce, stretol sa s mnohými dievčatami, ktoré sa vyhlasovali za princezné. Niektoré boli krásne, iné múdre, ďalšie zase vtipné, ale princ si nikdy nebol istý, či je niektorá z nich tou pravou. Ako to spoznať? Postupne strácal nádej, a keď sa po mnohých mesiacoch vrátil na svoj zámok, jeho tvár bola smutná a srdce ťažké.
Jednej búrkovej noci, keď sa nebo zafarbilo do čierna a vietor zavýjal okolo zámockých múrov, stalo sa niečo nečakané. Kým dážď bičoval krajinu, blesky križovali oblohu a hromy otriasali zem, uprostred tejto víchrice zaznelo naliehavé klopanie na ťažkú zámockú bránu. Princ, ktorého zvuk zobudil, sám vyšiel otvoriť, pretože služobníctvo sa v tej tme a hluku bálo vyliezť z postelí.
Pred bránou stála mladá dievčina, premoknutá od hlavy až po päty. Voda jej kvapkala z vlasov, šaty mala prilepené na tele a z topánok jej tieklo, akoby v nich mala celé potoky. „Som princezná,“ vyhlásila pevným hlasom, hoci jej vzhľad bol v tej chvíli skôr poľutovaniahodný. Služobníčka ani princova matka, ktoré medzitým tiež došli ku dverám, však jej slovám veľmi neverili. „Princezná? V takom stave?“ mrmlali si medzi sebou. Kráľovná, múdra a dôvtipná žena, sa rozhodla dievča podrobiť skúške, ktorá odhalí pravdu.
Vošla do jednej z komnát, kde pripravila lôžko. Najprv stiahla všetky prikrývky a na holé dno postele položila jediné drobné zrnko hrášku. Potom na neho navrstvila dvadsať hrubých matracov, jeden na druhý, a na samý vrch pridala ešte dvadsať mäkkých perín, tak nadýchaných, že by sa v nich človek mohol stratiť. „Tu budeš spať,” povedala dievčaťu s úsmevom.
Dievča, unavené a zmrznuté, sa na posteľ vyšplhalo a uložilo sa ku spánku. Kráľovná sa nemohla dočkať rána, aby zistila, ako sa neznáma vyspala. Keď sa prvé slnečné lúče predierali cez búrkové mraky a dievča zostúpilo z lôžka, kráľovná na ňu hneď vyhŕkla: „Tak povedz, dievča, ako sa ti spalo?
Dievča sa zamračilo a povzdychlo si. „Ach, prepáčte, ale bola to najhoršia noc môjho života! Celý čas som sa prevalovala, niečo ma tlačilo, a ráno som sa prebudila celá rozlámaná. Mám hádam modriny po celom tele!” Kráľovná sa usmiala. Len ozajstná princezná s kožou jemnou ako hodváb a vycibrenými zmyslami mohla cítiť malý hrášok cez toľko vrstiev matracov a perín. Obyčajné dievča by spalo ako klát a na nič by si nesťažovalo.
„Ty si skutočná princezná!” vyhlásila kráľovná radostne. Princ, ktorý rozhovor počúval, sa na dievča pozrel. Aj keď bola stále trochu rozcuchaná od búrky, všimol si, aká je krásna, a ako milo pôsobí. Bez váhania ju požiadal o ruku a ona s úsmevom prijala. Čoskoro sa konala veľkolepá svadba, na ktorej sa veselil celý zámok i ľudia z okolia. A hrášok? Ten bol uložený do zámockého múzea ako dôkaz, že skutočné princezné existujú.
