Už odjakživa sa traduje mýtus, že ak detičky večer poslušne nezaspia, príde strašidlo, ktoré ich bude strašiť. Je však tento chýr pravdivý? To nevieme doteraz, no malý Peťko to už vie.
Peťko je malý chlapec, ktorý je veľmi živý. I jeho mamičku už niekedy trápi, aký jej synček dokáže byť neposedný. Avšak je to to najšťastnejšie dieťa na svete. No zároveň aj veľmi zvedavé.
„Mamička, ja ešte nechcem ísť do postieľky,“ prosil mamičku Peťko jeden večer, keď už bol umytý, najedený a mamka ho ukladala do postele.
„Musíme spinkať, Peťko, potrebuješ silu do ďalšieho dňa,“ presviedčala ho mamka.
„Ale ja mám ešte energie dosť. Kľudne by som ostal hore až do zajtra,“ vyhlásil Peťko, ale mamička nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Tak ja ti ešte prečítam rozprávku, ale potom už pôjdeme spať,“ povedala mamička a Peťko sa pokojne uložil do postieľky. Vždy mal rád, keď mu mamka čítala pred spaním, a tak chcel byť poslušným.
„A ktorú rozprávku by si chcel počuť?“ opýtala sa mamička.
„Tú o zvieratkách,“ zaželal si Peťko a presne tú aj mamička začala preňho čítať.
Peťko pri mamkinom čítaní tuho zaspal, avšak v noci, keď už mesiac žiarivo svietil, sa prebudil. Dal by si aj trocha mliečka, no nechcelo sa mu veľmi z postele. Predsa v noci je tma a Peťko sa v tme bál. Dlho sa však prehadzoval v posteli a keď už sa chystal vstať, pod posteľou začul tenké hlásky.
Síce sa bál, no nakukol pod posteľ a neveril vlastným očiam, čo tam zbadal. Boli tam malí človiečikovia s farebnou, huňatou kožou a veľkými očkami.
„A čo ste vy za stvorenia? A prečo ste pod mojou posteľou?“ opýtal sa Peťko a malé potvorky vyliezli spod jeho postele.
„My sme noční škriatkovia. Strážime všetky detičky na svete. Avšak ak sú neposlušné, chodíme ich postrašiť, aby sa polepšili,“ vysvetlili škriatkovia a Peťko sa čudoval.
„Takže vy ste skutoční. Ja som myslel, že ste iba v rozprávkach,“ povedal Peťko a ľahol si späť spať.
Ráno Peťka mamička vzala do škôlky, kam sa veľmi tešil, že sa pohrá s ostatnými kamarátmi. Stále myslel pritom na noc, či to bolo naozaj skutočné, alebo to bol len jeho veľmi podivný sen.
Avšak ako sa hral s autíčkami, počul neďaleko rozprávať jedného chlapčeka, ktorý pritom plakal:
„Dnes v noci sa mi nechcelo spať. A keď som vyšiel z postele, zjavila sa tam modrá príšera a kričala na mňa.“
Ako začul náš malý Peťko tento rozhovor, utvrdil sa v tom, že príšerky sú ozaj skutočné, a od toho dňa sa snaží byť ešte poslušnejší.
